"Absolútne hrozná choroba" je práve tak názov tohto albumu, ako aj výsledok, ktorý sa dostaví pri pokuse popisovať túto hudbu. Niečo však napísať treba. Skúsme to ako rodičia deťom, ktoré sa zaujímajú o niečo komplikované: Väčšina ľudí sa lyžuje tak, že si zaplatí si vlek, počká disciplinovane v rade, vyvezie sa hore a spustí dole zjazdovkou. Existuje však aj niekoľko iných, ktorí si kopec vyšliapu sami, spravidla taký, kde nikto ďalší nie je, prejdú kúsok po vrchole a zlezú inou dolinou. Žiadna lepšia metafora ma nad tretím albumom Spunk nenapadla, ale čo už... Štyri nórske tridsiatničky, ktoré v januári oslávili desiate výročie spoločného hrania sa pár týždňov predtým predstavili aj na slovenskom festivale Next 2005. Ich sound robí zaujímavým už obsadenie: ľudský hlas, elektronika, lesný roh, violončelo a píšťalky sa pokope nedá často počuť. Ďalšie overené silné zbrane tohto ženského kvarteta sú (okrem šarmu ofkors) svojská nástrojová technika, zmysel pre vtip a nebojácne vytyčovanie nových ciest. Produkciu svojho tretieho štúdiového albumu Spunk po prvýkrát zverili do rúk muža, skúseného Jørgena Træena (napr. Jaga Jazzist). To vysvetľuje prečo väčšina skladieb odrazu vyznieva kompaktnejšie, s menším počtom kontrastných prechodov ako kedysi. Myslené tak, že buď sú poetické alebo energické, ale oboje naraz už nie. Nevedno, či aj často zvýraznené oddelenie akustických nástrojov a elektroniky bol Træenov nápad, ale to je ďalší posun oproti minulosti. Čo ešte výrazne prekvapí je barová náladovka (Dead Man Watching), ktorá by sa pokojne mohla ocitnúť napríklad v niektorom z Hitchcockových filmov a väčšie plochy s minimom diania. Pribúdajúce roky a skúsenosti hudbu Spunk zjednodušujú. S tým sa občas do nej vkradne nuda, ale menej prísne vzaté, tá zase prináša šancu osloviť väčšie publikum.
Over


3/4 Revue