
Po prvej skladbe už jedenásteho albumu poľského dua Anna Nacher – Marek Styczyński som sa aj trochu potešila, že ich konečne prestalo baviť zvukomalebné etno a plynulo sa presunuli k ambientu. Bola to však radosť predčasná. Neviem ako to robia, ale zakaždým ma zhypnotizujú. Je to akoby ste sa po spustení tlačidla play na vašom prehrávači vybrali na dlhý výlet do neznámych, tajomných končín, z ktorého sa vrátite až keď sa vám začne zdať ticho, ktoré nastane po skončení albumu, podozrivé.
Jedno zo svojich predchádzajúcich hudobných období označili za ethnocore a teraz prichádza obdobie ethnoise. Stále síce pracujú s rovnakými nástrojmi, ale prevahu dychov nahradila elektronika a predovšetkým elektrická gitara. Dokonca sa tu objavil nový nástroj, syntetizátor badoog, ktorý vznikol špeciálne pre tento projekt. Takto by mohla vyzerať hudba konca tretieho tisícročia, kedy namiesto zvukov ľudským uchom voľne vnímateľných budú obyvatelia našej (a iných) planét počúvať šumenie elektomagnetických vĺn. Pripomenutím, že ešte stále patríme k ľudskému druhu je Annin spev. I keď spieva na svoje pomery oveľa viac po anglicky, nechýbajú výkriky, vzdychy a echá.
Karpaty znovu prinášajú zvuky zo všetkých kútov sveta (Čína, Nepál, Bulharsko...) a ako obvykle hrajú na čomkoľvek, na čom sa hrať dá. Ústredná skladba Sonic Suicide je vesmírnou symfóniou, ktorá sa končí liturgiou pravoslávneho zboru z horského kláštora v Bulharsku.
Napriek nadčasovosti hudobného prejavu sa nedá ubrániť myšlienke, že album chce byť výpoveďou o súčasnom svete, čo som pri ich predchádzajúcej tvorbe určite nepociťovala.
Názov a text skladby 2003 je toho priamym dôkazom (...2003 has been a hard time...)
Nech už je to s ich posolstvom akokoľvek, album Sonic suicide znamená v tvorbe KM veľký posun a dovolím si tvrdiť, že je tým najlepším, čo som od nich doteraz počula.
Milica
Vlna