GEIR JENSSEN aka BIOSPHERE


Bol zakladajúcim členom Bel Canto, jednej z ťažných kapiel alternatívy 80tych rokov. Už koncom 80tych nahral pod menom Bleep svoj prvý sólový techno album s použitím samplera, neskôr už ako Biosphere začal inklinovať k ambientu, aby svojou hĺbavou emotívnou hudbou prenikal hlboko do citlivej ľudskej duše. Zakaždým, keď sa schyľovalo k úspechu a rutine, prišla zmena nahrávacej spoločnosti a zmena štýlu. Tieto zmeny viedli vždy do relatívnej neistoty, do neznámych hudobných vôd, z ktorých však dokázal vždy vyloviť tie najvzácnejšie poklady. Svojou Substratou nabúral zažité predstavy o ambientnej hudbe a podľa hudobnej kritiky "zachránil ambient od premeny na bylinkový čaj“. Novým albumom Cirque sa dostal opäť niekam inam, a opäť o kus ďalej. Hudba Geira Jenssena vo Vás vyvoláva predstavu niečoho neobjaveného, a neustále Vás núti to niečo hľadať...

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Zdá sa, že Tvoj nový album Cirque je veľmi silným konkurentom pre zdanlivo neprekonateľnú Substratu. Kde je, podľa Teba, zásadný rozdiel medzi nimi? O čom je Cirque?

Svojím spôsobom Substrata bola reakciou na techno, pretože predtým som robil reklamu na Levi's a pravdupovediac, bol som z techno rytmov unavený, a to bol dôvod, prečo som urobil Substatu úplne bez rytmov. Chcel som urobiť niečo úplne iné. Nahrávacia spoločnosť akosi očakávala, že budem v tomto štýle pokračovať, chceli viac rytmických vecí, chceli drum&bass, a ja som cítil, že to je úplne zlé, pretože keď chce človek robiť drum&bass, mal by žiť tam, kde drum&bass vznikol, v Londýne napríklad. Ja však žijem ďaleko na severe. Preto som urobil Substratu úplne ináč, iným spôsobom, aby som nedal ľuďom to, čo očakávali. A niečo podobné som zrejme zamýšľal i mojím novým albumom, pretože ľudia možno čakali novú Substratu, ale ja som cítil, že chcem začať robiť niečo iné, s viac rytmami a beatmi.

Viackrát sa Ti podarilo vyhnúť sa komerčnému úspechu. Aké pocity máš teraz, máš opäť chuť uniknúť iným smerom?

Nie som si celkom istý, či má Cirque šance byť komerčne úspešný. Nie je to klubová hudba, myslím, že je to veľmi osobná hudba, ktorú by mal človek počúvať sám, doma na svojej veži či na sluchátkach. Ale ja nikdy neplánujem, čo budem robiť, neplánujem, aký album urobím nabudúce, len skladám hudbu, idem do štúdia a niečo urobím, a nemám potuchy, čo z toho na konci dňa vznikne. Domnievam sa, že to záleží na tom, aký máš práve deň. Ak cítiš, že chceš použiť rytmy, urobíš to, a ak na to nemáš náladu, urobíš niečo úplne iné. Myslím, že záleží na tom, ako sa cítiš... myslím vo všeobecnosti.

Ako vznikal Cirque?

Musím povedať, že som pracoval veľmi tvrdo na každom tracku. Niekedy som mal snáď 15 – 20 verzií z jedného tracku, a potom som sa snažil vybrať tú najlepšiu. Takže, bolo dosť ťažké urobiť ten album, musím povedať.

Stálo to za to.

Áno, dúfam.

Poďme teraz k Tvojmu tiež nedávno vydanému, v poradí už druhému spoločnému projektu s Higher Intelligence Agency – albumu Birmingham Frequencies. Kedy a ako vznikala táto nahrávka, a ako prišlo k druhej spolupráci s Bobbym Birdom?

Birmingham Frequencies je akési voľné pokračovanie albumu Polar Sequences, ktorý bol nahrávaný v Tromso s použitím nahrávok, ktoré vznikli na koncerte v Tromso. Tentokrát ma pozval Bobby Bird do Birminghamu, aby sme urobili podobný koncert s použitím zvukov, nahratých v tomto meste, a skúsili urobiť z toho album. Problém však bol, že som dostal nahrávky zvukov, ktoré urobil Bobby v Birminghame iba 5 dní predtým, ako som musel ísť do Birminghamu a mali sme len 5 dní na prípravu koncertu, takže, myslím, že sme nemali dostatok času urobiť niečo tak dobré ako Polar Sequences, na ktoré sme mali niekoľko týždňov. Takže, nie som veľmi nadšený týmto druhým albumom, i preto, že bol nahrávaný pred tromi rokmi a vyšiel až teraz. To preto, lebo mne sa tá nahrávka veľmi nepáčila a nechcel som, aby sme ju vydali. Bobby však veľmi chcel, tak som nakoniec súhlasil s vydaním v limitovanom náklade.

Zdá sa mi, že album Polar Sequences je dosť nedocenený. Neuvažuješ nad jeho vydaním v reedícii?

Áno, počul som, že ľudia ho prirovnávajú k Substrate. Ale Polar Sequences vyšiel v limitovanej edícii 5000 kusov, čo je vcelku dosť. Momentálne neuvažujem nad jeho znovuvydaním. Možno o pár rokov.





––––––––––––––––––––––––––––-

Použijúc Tvoje slová, svojou hudbou si vytváraš vlastné vízie reality. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre svoju prácu? Do akej miery je Tvoja hudba ovplyvnená svetom, v ktorom žiješ a do akej miery je odrazom Tvojho vnútra, Tvojej mysle či Tvojich emócií?

Domnievam sa, že – dokonca i vtedy, keď to nechcem – som inšpirovaný prostredím, v ktorom žijem, pretože to tam hore mám rád. Nepokúšam sa však svojou hudbou opisovať krajinu okolo mesta, ale myslím, že je to tým, že tam žijem, chodím do často hôr, myslím, že to človeka inšpiruje akýmsi podvedomým spôsobom, keď sa pohybuje v horách, na ľadovcoch... Niekto by mohol povedať - áno, preto tá chladná, až ľadová hudba. Ale ja ten typ hudby nerobím zámerne, ale zrejme preto, lebo môj spôsob života prirodzene vedie k takému štýlu hudby... snáď.

Hovoríš: chladná, ľadová hudba. Ja myslím, že je to veľmi emotívna hudba. Veľmi ľudská.

Súhlasím, chladná hudba je napríklad nemecké techno: dum-dum-dum-dum. Áno, myslím, že to je naozaj chladná hudba. Tanečná hudba môže byť niekedy naozaj chladná...

V súvislosti s predchádzajúcou otázkou mi nedá nespýtať sa na výpravu do Himalájí pred pár rokmi, ktorej si sa zúčastnil.

Áno, v malom mestečku južne od Tromso máme horolezecký klub, ktorý túto expedíciu organizoval. Nebol to však Mont Everest, ale tzv. trekingové kopce, vysoké šesťtisíc metrov. Niektorí z mojich blízkych priateľov boli členmi toho klubu, tak ma zavolali so sebou, pretože som predtým často chodil na hory s nimi, a ja som šiel... a bolo to naozaj úžasné, byť v Nepále, vysoko na vrcholku kopca, kde môžeš sotva dýchať, nesmieš ísť veľmi rýchlo, lebo Ťa rozbolí hlava, musíš piť veľa vody ... bol to pre mňa naozaj nádherný zážitok, ktorý zmenil môj názor na svet, na planétu, na ktorej žijeme, i spôsob života... tá expedícia mala na mňa naozaj veľký vplyv.

Každý aktívny horolezec skôr či neskôr dôjde k úvahám o výstupe na Mount Everest. Ako si na tom Ty?

Hm... prečítal som dosť veľa kníh o Mont Evereste, o rôznych expedíciách, a videl stovky rôznych obrázkov a materiálov, takže myslím, že už poznám celkom dobre cesty hore k vrcholu. Áno, rozhodne by som to skúsil, ibaže myslím, že je to z finančných dôvodov dosť nereálne...

Vráťme sa k Tvojej inšpirácii: ktoré sú najinšpiratívnejšie momenty, či najinšpiratívnejšie obdobie pre Tvoju prácu?

Zistil som, že najviac ma inšpiruje tzv. temné obdobie, tie 3 – 4 mesiace od novembra do februára, keď nevychádza slnko. Vtedy sa toho nedá vonku veľa robiť, pretože denné svetlo je iba hodinu – dve, takže jediné, čo sa dá robiť, je byť vnútri. Vtedy je veľmi jednoduché sedieť v štúdiu a dlhé hodiny pracovať. Tento čas je pre mňa veľmi inšpiratívny a často rád pracujem v noci, pretože vtedy je ešte väčší kľud, všetci spia a je veľmi ľahké sústrediť sa na prácu.

A čo polnočné slnko?

Je dosť ťažké pracovať v lete, keď máme polnočné slnko, vtedy by mal človek byť vonku a užívať si svetlo, nie sedieť v štúdiu a pracovať pri počítači, keď je vonku veľmi pekne, pretože to sa dá robiť v iný čas roka. V lete často pracujem oveľa menej.





Máš za sebou prácu v kapele, veľa sólových albumov, ale i viaceré spoločné projekty. Vyhovuje Ti spolupráca s inými umelcami, alebo uprednostňuješ sólovú prácu?

Rozhodne môžem povedať, že pracujem radšej sám. Dôvody sú jednoduché - nemusím robiť kompromisy, mám toľko času, koľko potrebujem, nemusím sa nikam ponáhľať ani na nikoho čakať... myslím, že je to perfektné. Jediná dobrá vec na spolupráci je, že sa môžeš druhých spýtať na ich názor, či je to, čo robíš, dobré. Ja ale uprednostňujem prácu osamote. Je to ako s maliarom, ktorý svoj obraz maľuje sám, spisovateľ píše svoju knihu sám, sochár tiež ... je to niečo podobné...

... naviac máš nad svojou prácou plnú kontrolu.

Áno, je to naozaj tak. Myslím, že dnes, keď sú tu počítače... je to ako paleta, človek si môže robiť hudbu úplne sám, má na to technologické možnosti. Myslím, že je to úplne prirodzené. Keby Bach či Mozart – spomínam ich, pretože sme vo Viedni – ak by mohli pomocou počítača kontrolovať symfonický orchester, určite by to tak robili, je to oveľa jednoduchšie.

Napriek tomu, s ktorými ľuďmi by si v budúcnosti naozaj rád spolupracoval?

Myslím, že túto otázku dostávam dosť často a nerád hovorím: áno, veľmi rád by som spolupracoval s tým a tým.... ale keď sa ľudia pýtajú, a ja musím spomenúť nejaké mená, boli by to Brian Eno, Jon Hassell, Thomas Köner, Wolfgang Voight (Gas) ... a pár ďalších ľudí.

Máš skúsenosť i s filmovou a divadelnou hudbou. Je pre Teba zaujímavé pohybovať sa v týchto vodách?

Myslím, že je to akýsi prirodzený vývoj – začínal som s klubovou kultúrou ako DJ a potom, čo som urobil Novelty Waves, som si uvedomil, že nemôžem robiť večne DJa, a mal by som nájsť inú cestu. S vydaním Substraty som sa vlastne pustil serióznejším smerom, čoho výsledkom bolo, že som dostal pár návrhov na spoluprácu pri umeleckých inštaláciách. Myslím, že je to taký prirodzený posun k vážnejšej hudbe. Pretože, neviem si predstaviť, že by som hral v klube, keď budem mať päťdesiat či šesťdesiat rokov.

Dá sa očakávať, že niektorý z tvojich soundtrackov, napr. k filmom Eternal Stars či Kill By Inches, vyjde oficiálne na CD, podobne ako Insomnia?

Neuvažoval som nad vydaním soundtrackov, ktoré robím, v podobe samostatných albumov, pretože táto hudba bola robená k filmu a mala by sa počúvať pri pozeraní filmu. Hudba sama osebe je trochu minimalistická.

Myslím, že Insomnia, napriek tomu, že je to backgroundová hudba, si vystačí i bez obrazu.

Ano, je možné, že Insomnia funguje ako zvuk bez obrazu. Ale ak by som vydával všetko, čo urobím, bolo by toho trochu veľa.

Spomínaným soundtrackom predchádzalo hudobné spracovanie ruského „kino pravda“ filmu Dzigu Vertova ´Man With A Movie Camera´...

Áno, bol to veľmi starý ruský film, myslím, že z roku 1926, ku ktorému sme s Perom Martinsenom (Mental Overdrive) urobili hudbu. Plánovali sme vydať to na DVD s obrazom, a možno to v budúcnosti urobíme, ale zatiaľ nevieme, kto vlastní filmové práva. Požiadali sme Nórsky filmový inštitút, oni skúšali nájsť v Rusku ľudí, ktorí by mohli vlastniť práva, ale bezúspešne, čo by mohlo znamenať, že práva nevlastní nikto... takže možno ich vlastníme my...(smiech)




–––––––––––––––––––––

Pred pár rokmi si založil vlastný label, kde vyšiel zatiaľ jediný album, skvelý Phonophani. Kto bude nasledovať na Biophon Records?

Najskôr by som mal povedať, že label Biophon je pre mňa iba hobby, ako pre niekoho zbierať známky, tak ja mám tento label s doteraz jedinou nahrávkou. Ale plánujem dva nové albumy, dúfam, že v najbližších mesiacoch. Prvým by mal byť album nadväzujúci na Phonophani, je to ten istý človek s novým materiálom. A druhý bude ďalší, podľa mňa veľmi talentovaný človek, ktorý mi poslal demo a zdá sa mi, že to, čo robí, je veľmi zaujímavé... Tak dúfam, že ak budem schopný to financovať, vyjdú dva nové albumy.

Vráťme sa teraz k Tvojej hudbe. Pri jej počúvaní mám pocit, že si ju môžem pustiť znova a znova a vždy sa v nej dá objaviť niečo nové. Čím to je, že sa Tvoja hudba nikdy neohrá?

Ďakujem za kompliment. Neviem, čo na to povedať. Myslím, že sa pokúšam robiť hudbu najlepšie, ako to len viem..... A keď ju ľudia počúvajú znova a znova, som naozaj veľmi rád. A myslím, že je to dobrý znak, že som určitým spôsobom uspel, aspoň u ľudí Tvojho zmýšľania.

Asi musia posúdiť iní, prečo je to tak... Dobre, moja otázka na záver: Máme tu dva nové albumy – úplne čerstvý Cirque a relatívne čerstvé Birmingham Frequencies. Čo môžeme očakávať ďalej, máš predstavu, akým smerom povedú Tvoje budúce kroky?

Myslím, že je trochu skoro, ale... v minulých dňoch som práve uvažoval, že by som možno urobil hiphopový album.

???

(smiech)... ale mám na mysli veľmi podivný hiphop. Nemyslím, pravdaže, rap, skôr nejaké zvláštne hiphopové rytmy s temnou atmosférou, zahaľujúcou tieto rytmy. Myslím, že by to mohlo byť určitým spôsobom zaujímavé.

Ďakujem za rozhovor.

Rozhovor sa uskutočnil vo Viedni pred koncertom Geira Jenssena v rámci výstavy „NORDEN – umenie súčasnej severnej Európy“.


Soňa Weissová
15.7.1999

Foto: Soňa Weissová