Azyl Brazil
Brazíliu ako spoločného menovateľa majú obe novinky belgického vydavateľstva Ziriguiboom. Prvou z nich je pocta naturalizovanému Brazílčanovi, pôvodom zo srbského Nového Sadu. Tento muž po svojich hudobníckych a producentských začiatkoch v Paríži odišiel v roku 1990 do Brazílie, aby sa tu stal legendou. Bohužiaľ, dnes nemožno povedať žijúcou: v novembri 1999 zhorel pri požiari, nemajúc ešte ani štyridsať. Hoci toho teda naprodukoval na opačnom brehu Atlantiku požehnane (pre Bebel Gilberto napríklad Tanto Tempo), za svojho života sa jeho meno objavilo na obale len jednej platne, ťažko však povedať „radovej“: ešte pred tragédiou totiž jeho Sao Paulo Confessions vypálili slušnú dieru do hudobného sveta. Spolu s perkusionistom menom Joao Parahyba a svojimi vokalistkami Cibelle a Tacianou urobili album, na ktorý sa bude dlho spomínať, rovnako ako na jeho iniciátora. A spomínať sa začalo naozaj veľkolepo, Tributom. Kolekciou remixov, dorábok, nových verzií. Množstvo prístupov, autorov a spoluautorov robí z Tributo album pochopiteľne menej kompaktnejší ako SP Confessions, rozhodne však rovnako dobrý. Až mi napadá kacírska myšlienka, či by sa pozostalí nemohli ešte pár rokov opíjať caipirinhou na Subovu počesť a popritom nahrať nejaký ten odvar, zdá sa, že to stále bude znesiteľné počúvanie.
O niečo komplikovanejšie sa to vyvíja pre iný projekt, Zuco 103. Po tom, ako vyštartovali na hviezdnu dráhu albumom Outro Lado, zmesou asketickej rytmiky a temperamentných vokálov, sa na nej stále držia, ale nepostupujú. Osud speváčky Lilian Vieira je opačný než Subov: z Brazílie odišla do Európy. A žije. To je fajn, pretože jej príjemne sebavedomý hlások zachraňuje veľa iných defektov. Predovšetkým rutinovanosť a monotónnosť, z ktorej sa jej dvaja spoluhráči akosi nevedia vyhrabať. Ak už na prvom albume sa do vzrušujúceho dobrodružstva z nezvyklého hudobného temperamentu ku koncu vkráda rutina, na Tales tento fakt možno skonštatovať ešte skôr. Príliš veľa jednoduchých schém, ktoré nezachráni ani výborný spev, navyše všetky pokusy o narušenie systému nedopadávajú najlepšie. Najmä pokusy spievať anglicky Lilian nesedia do úst. A úplnou plastickou trhavinou do škáry znesiteľnosti je country nálada v Curso de Reclamaçao. S nasledujúcou, mimochodom pôvabnou, exhibíciou speváčky, sa tento groove akosi nevie zniesť. Pozor však, mimoriadna prísnosť pri tomto albume je na mieste len preto, že sa ocitol v akomsi porovnaní s poctou Subovi. Inak má album viacero silných a zaujímavých miest (Peregrino, Bebete Vambora) a keby sa vybrali najsilnejšie kusy z obidvoch albumov, Zuco 103 by sa už na zvukového majstra zo Sao Paula mohli začať smelo doťahovať. Čo sa týka budúcnosti, má totiž Suba jeden nemalý hendikep.
Lamm
Vlna