Rob Ellis je majstrom svojho „fachu“. Na vyjadrenie rôznosti svojho vnímania okolitých vecí, využíva rôzne hudobné štýly a postupy: niekedy máme pocit, že Ellis je rodený minimalista, inokedy – ako som už spomenula – cíti ako impresionista či romantik. Tento hudobník – napriek nepochybným kvalitám sólového hráča a skladateľa – sa preslávil najmä vďaka produkciám s PJ Harvey, jeho meno tiež nájdeme na zozname spolupracovníkov či producentov Placeba, dánskej skupiny Kitty Wu alebo Laiky.
Svoj sólový inštrumentálny album nazval Ellis dosť výstižne. Hudba, ktorá sa má/dá počúvať doma, je asi pre každého charakterizovaná niečím iným. Niekomu na „doma“ sadne metal, inému sladký pop, ďalšiemu zas Vivaldiho oeuvres, pri ktorých si môže pohmkávať zo všemožných reklám dobre známe melódie. To, čo počúvame doma, však závisí aj od činnosti, ktorú práve vykonávame. Iné je variť, iné je písať recenzie, iné je slastne nič nerobiť, iné je sedieť v depresii s myšlienkami na samovraždu, iné je sa milovať (jeden známy mal presne vybraté hudbičky ako „podmaz“). A tiež je podstatné, kde bývame – či na samote, kde okolité ticho vytvára dokonalé pozadie na forte pasáže (pre prívržencov kontrastu), či pre nostalgické piano skladbičky (najmä ak prší a je zamračené). Ak bývame v centre rušného mesta, asi najviac oceníme ticho, ale keď už hudbu treba, tak v rozumných mierach hlasitosti – ak však nechceme prebiť okolitý hluk električiek deadmetalovým šialenstvom.
Pre mňa CD Roba Ellisa Music for home asi spĺňa to, čo by som si pod uvedeným názvom predstavovala. Štipka dobre zamaskovaného humoru, inteligentná melodika, zďaleka nie nuda. Je príjemné všímať si Ellisovu komunikáciu s pánom Debussym, kde vtipne „otáča“ jednu melodickú tému, zachovajúc pritom jasný vzťah k mágovi hudobného impresionizmu a navyše pretaviac do jednotlivých častí cyklu Four pictures with Debussy atmosféru prináležiacu ich názvom: 60 frankov, Tom a Jerry a Claude, Paris NY (čo tempom a použitou harmóniou pripomína Gershwinovho Američana v Paríži), Dievča s kučeravými vlasmi.
Žiadna zo skladieb nepresiahne dĺžku štyroch – piatich minút, čo síce môže byť irelevantná informácia, ale v tomto prípade naznačuje schopnosť Ellisa na malej ploche vytvoriť hudobný obraz skratkovito, ostro a výstižne. Pri pomenovaní skladieb dňom jej (možno) vytvorenia som mala dojem, že nejde len o čisto praktické označenie opusu – Ellis snáď chce, aby sme si pri počúvaní evokatívnej hudby mohli predstaviť jeho (či svoje) zážitky konkrétnych dní.
Okrem Skladieb pre falošný klavír či Jemne exotickej skladby pre malý falošný budík na tomto albume rozhodne zaujme posledný uvedený cyklus: samotná Hudba pre domov. Môžeme len sedieť, prečítať si názov ako „návod“ (ale vlastne ani nemusíme), a potom už len počúvať a nechať pred sebou defilovať obrazy: Naproti kostola, Stúpajúci rám, Veci okolo domu, ktoré sú mi neznáme, Narodeninová posteľ… Posledná je nevyhnutne logická: Prázdny dom. Treba si ju vypočuť, nemá zmysel bližšie uvádzať.

5p5
Vlna č.22
Vlna