Porovnávanie s príbuznými interpretmi by v prípade nevšednej inštrumentálnej hudby Cécile Schottovej alias Colleen ani s jej v poradí druhým albumom nemuselo vyjsť, vhodnejšia bude otázka: ak si náhoda a krása neodporujú v prírode, prečo by mali v súčasnej hudbe? Parížanka sen Briana Ena o vzácnom momente, kedy neriešite či nástroje hrajú v jednom tempe a tónine, ani či boli ich party skomponované dostatočne majstrovsky a namiesto toho vnímate len silu prirodzenej krásy, nesníva. Žije ho. Abstrakcia na pomedzí post-elektroniky a tzv. novej hudby, stopy chrámovej hudby, spinety, zvonkohry aj doposiaľ nepočuté zvuky plus webové linky odkazujúce k Proustovi, Cocteau Twins a Satiemu, to všetko evokuje isté intelektuálne dusno, hudba samotná je však prekvapivo ľahká. Možno preto, že je tak krásna.
4/5
Daniel Baláž

.týždeň