Skupina International Airport je u nás neznáma. Ani mimo územia Slovenska sa jej však veľkej pozornosti nedostáva. Bolo by na škodu nechať to tak, pretože „Medzinárodné letisko“ si potichúčky spieva svoje jednoduché a krásne piesne. Skôr ako o kapelu ide o jednočlenný projekt škótskeho hudobníka Toma Crossleyho. Tom hrával kedysi s The Pastels, nedocenenou legendou škótskej indie scény. Neskôr natočil zopár albumov so skupinou Appendix Out. Stále to však nebolo ono, preto sa rozhodol pre sólovú prácu. Pozval si niekoľkých kamarátov a nahral vlastný album. Nazval ho Nothing We Can Control. S mixom mu pomohol John McEntire z Tortoise a celé to vyšlo u maličkej firmy Geographic, o ktorej distribúciu sa stará vydavateľstvo Domino.
Tom Crossley je zdvorilý a nesmelý mladík. Plaché správanie sa mu poradilo preniesť aj na platňu. Ide o zmes folku, európskeho minimalizmu a filmových soundtrackov zo 60. rokov. O nástrojovom obsadení sa píše ťažko, pretože skupina použila všetko možné. Analógové aj digitálne syntetizátory, rôzne druhy vibrafónov, akustických strunových nástrojov i orgán či flautu. Nedajte sa však zmiasť, Tom zaranžoval jednotlivé nástroje s rozvahou a citom. Pri tvorbe postupuje podobne ako Tortoise. Postupne na seba nabaľuje rôzne zvukové plochy. Rytmický a melodický základ je vždy ten istý - bicie ležérne šuštia, basa si občas (tak raz počas jedného-dvoch taktov) brnkne a akustická gitara hrá jednoduché melódie. Do toho sú zamiešané ostatné nástroje a sem-tam aj nenápadné elektronické slučky. Niektoré skladby sú čisto inštrumentálne, iné vokálnym prevedením pripomínajú Palace alebo Arab Strap. Subtílne melódie na víkendové ráno. Citlivý album na púť po všetkých kútoch sveta, či už pôjdete pešo, na bicykli, autom alebo hoc aj lietadlom. Darček na uzmierenie.
CD International Airports Nothing We Can Control k nám dováža Wegart.
Zhováral sa Jim Possession, editor e-zinu Robots and Electronic Brains, kde nájdete aj môj článok o českej a slovenskej hudobnej scéne, ktorý som mu zaslal na oplátku za poskytnutie tohto interview.
Letiská sú nudné a jednotvárne, neprekáža ti takáto asociácia s tvojou skupinou?

Mne sa nezdajú nudné, skôr mi pripadajú fascinujúce. Miesto odkiaľ ideš niekam inam. Taká brána. Keď počujem naše meno, napadá ma cesta niekam, na exotické miesta. A páči sa mi album Music For Airports, ten vytvára môj pohľad na celú záležitosť okolo letísk.

Enov album Music For Airports, ovplyvnil ťa nejako?

Vlastne jeho tvorbu až tak nepoznám. Music For Airports a Music For Films, to sú veci z polovice sedemdesiatych rokov. To, čo robil predtým, sa mi nepáči, ale nájdu sa tam skladby, ktoré určite ovplyvnili výsledný zvuk skupiny. Napríklad Taking Tiger Mountain. No ja nie som veľký fanúšik glam rocku.
Ľudia ako Brian Eno alebo Steve Reich mali vždy nejakú teóriu o svojej hudbe.
Napríklad Music For Airports bol experiment s páskami. Je na tvojom albume niečo podobné?

Album vznikal veľmi dlho, nahrávali sme ho asi rok. Takže môj prístup k tvorbe sa často menil. Nemal som žiadnu myšlienku, ktorej som sa chcel držať. Nie každú skladbu nahrávali rovnakí ľudia, nebol v tom žiadny spoločný proces. Album je zložený z kúskov. Nemal som žiaden plán. Páči sa mi Music For Airport alebo Music for 18 Musicians. Boli sme na nejakom vystúpení Steva Reicha a bolo to niečo úžasné. Páči sa mi jeho prístup, ale neviem, či aj ja by som takto vedel tvoriť. Alebo povedzme Math Rock, nemám ho rád. Ale myslím si, že kombináciou matematiky a hudby je možné vytvoriť niečo veľmi krásne. Ale Math Rock je hrozný, nemá s tým nič spoločné.

Za chvíľku spomeniem Johna McEntira...

Nezdá sa mi, že by mal niečo spoločné s Math Rockom. (úsmev)

Math Rock je široký pojem. Keď sa bavíme o tej medzinárodnej téme, v skladbe Gold Strike je takýto text: „Aj keď je moje srdce v Glasgowe, moje gény sú z Kalifornie.“ To je o tebe?

Áno, to je o mne. Páčila sa mi tá fráza. Som to ja. Bývam v Glasgowe, oženil som sa tu, ale mám aj americké džínsy.

Takže to sú džínsy (jeans) a nie gény (genes)?

Jasné, že džínsy.

Aha, tak ja som počul niečo iné. Myslel som medzinárodne, ale ty tak veľmi neznieš . Určite neznieš americky.

Ja to takto vôbec nevidím. Je pozoruhodné, že si to myslíš.

S kým si nahrával album? Viem, že so Stephenom, je to Stephen Pastel?

Nie, nie je. Stephen Aston mi pomohol napísať väčšinu pesničiek, predtým skoro nikde nehral. Pôsobil v skupine Loose Mary. Vydali niekoľko singlov. Ostatní na albume, o niektorých si už asi počul, boli Ali Roberts z Appendix Out, Annabel Wright z The Pastels a ešte zopár ľudí z Glasgowa, ktorí predtým nikde nehrali.

Album znie úplne ináč ako Appendix Out alebo The Pastels. Je to preto, že je to viac tvoj album ako skupinové dielo?

Určite. Ja vlastne nehrám na žiadnej platni od The Pastels. Spravil som nejaké albumy s Appendix Out. Ale tam len prichádzam s nejakými nápadmi do už vytvorených pesničiek ... a vtedy musím druhým radiť čo majú ako spraviť. A to mi ide veľmi ťažko. Väčšinu albumu som nakoniec spravil sám a to z rozličných dôvodov. Počas nahrávania ľudia prichádzali a odchádzali, takže to, čo pôvodne začalo ako spolupráca medzi mnou a Stephenom, nakoniec vyústilo do sólovej práce. Zistil som však, že samému sa mi pracuje oveľa ťažšie. Som rád, že mi ostatní pomohli. Nijak zvlášť som ich neovplyvňoval, jednoducho prispeli svojimi nápadmi.

Nakoľko John McEntire ovplyvnil výsledný zvuk?

Zobrali sme pásky s nahrávkami a on ich zmixoval. V skutočnosti nič nepridal. Len nahodil nejaké filtre a tak. Nič iné sme s ním nenahrávali.
A nič nevyhodil? Na jeho muzike je zaujímavé práve minimum...
Ale áno, niečo vyhodil. Viem, že Tortoise nahrávajú podobne ako my. Nenahrávajú naživo. Postupne pridávajú rôzne vrstvy a skúšajú, čo z toho vznikne. John nechal dosť veľa materiálu tak, ako sme ho nahrali. Možno zmenil štruktúru niektorých zvukov, aby to celkovo znelo voľnejšie. Možno si myslel, že to bolo preplnené zvukmi. Určite odviedol dobrú prácu, takže vlastne má veľký podiel na výslednom zvuku.

Ty asi nechceš mať stále absolútnu kontrolu nad svojou hudbou, že?

Ale nie. Asi by som nezveril výsledný mix niekomu inému, keby som ho mal každých päť minút kontrolovať.

Ako si sa k spolupráci s McEntireom dostal?

Ten chlapík, čo nám vydáva platňu v Amerike, sa pozná s Thrill Jockey. On je naše spojenie medzi Tortoise a Johnom. Pôvodne mal John spraviť len zopár remixov. Lenže potom sme zmenili spôsob nahrávania (na harddisk). Vedeli sme, že John má rovnakú aparatúru ako my a ja som nechcel aby remixy vznikali na rovnakých prístrojoch. Takže jediné rozumné riešenie bolo, aby sa John pohral s výsledkom. Nakoniec mu to šlo veľmi ľahko.

Kto vás vydáva v Spojených štátoch?

Firma Overcoat. Začali ako malé vydavateľstvo All City, ktoré vydalo zopár singlov. Aj nám jeden vydali. Potom si kvôli nejakým zákonom museli zmeniť meno, takže teraz sa volajú Overcoat. Práve vydali platňu skupine Kingsbury Manx, ktorých v Europe distribuuje City Slang. Okrem toho veľa nevydali.
Hovoril si, že samému sa ti ťažko nahráva. Prečo?

Ani neviem. Vtedy som mal toho dosť veľa. Končil som vysokú školu a ťažko sa to dalo zladiť s prácou v štúdiu. No a okrem toho potrebujem aj názory druhých ľudí. Asi sa necítim tak isto, keď tvorím sám. Keď nepracujem sám, tak sa toho deje oveľa viac.

Tvoja hudba znie dosť úprimne. Nie je pre teba ťažké dostať to zo seba?

Nie, to bol zámer. Viem, že mnohým vadí, keď sa nahráva po jednotlivých stopách. Že vraj aby to znelo úprimne, musí byť všetko nahrané naraz a naživo. Ale ja som to takto nechcel. Po svojom môžem začať s jedným nástrojom a potom na ňom stavať.

Tvoja platňa je ako na kosť oholená country. Celkom dobre si dokážem predstaviť skupinku dedinčanov, ktorí tichučko hrajú podobnú muziku.
Áno, presne takto nejako sme začínali. Ľudia, ktorí hrali so mnou, keď sme hrali naživo, neboli veľkí hudobníci. Hrali preto, lebo ich to bavilo. Kúpili si nejaký nástroj a len sa učili ako sa na ňom vlastne hrá. O country toho veľa neviem, ale v poslednom čase som počúval dosť veľa amerického folku. Inštrumentálne je to veľmi jednoduchá hudba, aj v cítení. Som rád, že môj album vyznieva takto.

A Vale Of Twisted Sendal - to je slovná hračka?

Áno. Keď som prvýkrát počul tú frázu, nepochopil som ju. V skutočnosti je to veil (kostol). Myslím, že je to z románu Waltera Scotta. Moja žena ho ilustrovala a povedala tú vetu nahlas, lebo sa jej zdala čudná. A ja som si myslel, že ide o vale (údolie).

Ešte raz lingvistická otázka. Tvoj album sa volá Nothing We Can Control (voľne preložené: Nič – to je to, čo dokážeme ovládať). Čo tým chceš povedať?
Spôsob ako vznikal album? Alebo to, ako ho budú ľudia počúvať? Alebo je to o živote?

Myslím, že je to skôr o hudbe, ako o živote. To, ako sme to všetko nahrali. Znamená to naše osobné zainteresovanie a nemá to nič spoločné s poslucháčom. Niečo podobné som cítil, keď som počul album The Music Made By People od Broadcast. Jednoducho popis hudby, ktorá sa dostala na moju platňu.

Jim Possession/František Dezorz