Titulom sa nenechajte popliesť, s džezom v klasickej forme tento album veľa spoločného nemá. Tridsaťročný manchesterský dídžej patrí k najbláznivejším a zároveň najťažšie zaraditeľným postavám kultového londýnskeho labelu Ninja Tune. Podobne bláznivo znie - a podľa vlastnoručne navrhnutého obalu aj vyzerá - jeho druhý titul vydaný u “nindžov” (celkovo tretí), s čím korešponduje aj mierne uletený názov.

Keďže záber Mr. Scruffa ako dídžeja je pomerne široký a pokrýva soul, hip-hop, reggae, house, latino, reggae aj africkú hudbu, podobnú guláš nám ponúka aj na svojom autorskom albume. Mr. Scruff (vlastným Menom Andrew Carthy) je autorom všetkých trinástich piesní (pri spievaných autorom hudby), takže sa dá ľahko vydedukovať, že najinšpiratívnejšou sa pre neho javí disco-soulová hudba šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Z psychedelického funky soulu napasovaného na housovo pravidelné alebo breakbeatovo-neposlušné beaty a doplneného elektronickými a perkusnými ozdobami tak uvaril jadro prevažnej väčšiny skladieb. To je najvýznamnejší štýlový posun od minulého albumu Keep It Unreal (Ninja Tune, 1999), kde dominovali skôr pomalšie skladby ladené ambientnejšie - prípadne v deep housovo lenivých rytmoch.

Napriek tom, že ukazuje svoje majstrovstvo v samplingu a práci s rytmom, album ako celok však pôsobí práve zásluhou prílišnej žánrovej rozmanitosti dosť chaoticky. Možno by bolo lepšie, keby zostal pri jednom zo štýlov, napríklad tom dominujúcom funkovo-soulovo-acidovom a spestril ich svojimi elektrizujúcimi samplami a rytmami, tak ako zhruba na dvoch tretinách albumu. Keby vydal štyridsaťminútové CD a k tomu pripojil bonus disk so skladbami Vibrate s prvkami hip-hopu + záverečný rybársky epilóg Ahoy There! s dosť nesúrodou spleťou samplov a v záujme celkovej koncepcie trochu poprehadzoval poradie skladieb na prvom disku, výsledný dojem by bol určite o poznanie lepší. Takto nadobúdam dojem, že chcel na plochu šesťdesiatich dvoch minút vtesnať všetko, čo ho za posledné tri roky inšpirovalo a s čím sa stretával počas svojej paralelnej dídžejskej práce a počas rozširovanie početnej zbierky platní.

Nemôžem však konštatovať, že by táto zábavno-tanečná jam session menom Trouser Jazz bola nevydareným albumom, skôr by sa dala charakterizovať ako priemerná zbierka dobrých skladieb, medzi ktorými sa nájdu aj kúsky hodné vypočutia. To však býva tradičný údel nahrávok vznikajúcich dlhšiu dobu po svojom predchodcovi. Za tie tri roky sa nahromadí rôznorodý materiál a autorovi je ľúto oželieť niektorú z obľúbených skladieb aj na úkor koncepcie. Napriek tomu doporučujem album hlavne na bujaré večierky, kde sa štýlová roztrieštenosť stratí a práve tam by sa mohol stať viac než kulisou.

7/10
music.sk