Sorry to wake you. I`ve forgotten to tell you something. The things I tell you will not be wrong.” (Twin Peaks – The Giant)


Ak ste milovníkmi teplých prímorských pláží, kde sa okolo vás vlnia sporo odeté tanečnice v rytme latinsko-amerických tancov a na počkanie rozdávajú slasti pozemského života a čo i len pomyslenie na minuloročnú snehovú nádielku vo vás vzbudzuje alergické reakcie, môžete s čistým svedomím na tomto mieste prestať čítať. Ak ste však ochotní toto všetko obetovať pomerne drsnej kráse ďalekého severu, ste na správnej adrese. V poradí už štvrtý radový album nórskej ambientnej legendy Geira Jenssena, vystupujúceho pod pseudonymom Biosphere, vám ju priblíži takmer dokonale.


Nórska ambientná scéna je v neuveriteľnom chaose modernej elektronickej hudby pojmom, ktorý vzbudzuje rešpekt. Ambient je menšinový žáner, ktorý vďaka svojej introspekcii, bohužiaľ, asi nikdy nebude mať širšie poslucháčske zázemie. Napriek tomu je to hudba, ktorá je schopná osloviť väčší počet ľudí, ako jej dovoľuje nekompromisné prostredie „zdravej“ komerčnej súťaže. Vzniká na prelome 60. a 70. rokov a vychádza z niektorých tendencií vážnej hudby, prejavujúcich sa najmä v minimalistických a elektroakustických experimentoch. V priebehu nasledujúcich dekád sa postupne transformuje a podlieha tlaku fúzie s ďalšími žánrami, a aj preto je jeho presná charakteristika veľmi obtiažna. S určitosťou však možno povedať, že sa pod jeho vlajkou zrodila nejedna umelecká osobnosť, medzi ktoré bezpochyby patrí aj Geir Jenssen.

Jeho sólová kariéra sa píše od roku 1989, keď na vrchole slávy opúšťa popové zoskupenie Bel Canto. Vraj ho už nebavilo vytvárať iba pozadie pre dominantný vokál. Prvý výraznejší úspech, už pod značkou Biosphere, znamená album Patashnik (1994, R&S), z ktorého singel Novelty Waves dokonca použila firma Levi`s vo svojej reklamnej kampani. Patashnik sa nesie ešte v duchu Geirových trance a techno začiatkov. Mnohé prvky však už poukazujú na rodiacu sa ambientnú hviezdu. Definitívne vyšplhanie sa na olymp ambientného neba prichádza až v podobe albumu Substrata (1997, Origo Sound). Tá sa raz a navždy stáva jedným z najväčších skvostov, ktoré tento žáner kedy splodil. A aj preto bolo vydanie nového albumu Cirque (Touch Records/Wegart, 2000) spojené s obrovským očakávaním.

Už krásny digipackový obal vzbudzuje rešpekt a zvedavosť. O prednú stranu sa postarala zrejme počítačom upravená fotografia ľadovca v Nepále, zadnú vypĺňa pohľad na nočné Tromso, mesto ležiace ďaleko za polárnym kruhom, odkiaľ pochádza aj sám autor. To všetko doplnené decentnou typografiou, odhaľujúcou bravúrneho dizajnéra. Je ním Jon Wozencroft, ktorý je mimochodom vlastníkom anglického labelu Touch, na ktorom album vychádza. Touch je pomerne neznáme vydavateľstvo, sústreďujúce sa najmä na distribučnú činnosť, no môže sa pochváliť aj produkciou poriadne experimentálnych kúskov (Mika Vainio, Philip Jeck, Mark van Hoen...), sprevádzaných v nejednom prípade neodolateľným obalom.

Cirque je inšpirovaný tajomným príbehom Chrisa McCandlessa, ktorý sa v roku 1992, pri objavovaní civilizáciou nedotknutých miest, stratil niekde na Aljaške. Zvukovo sa nesie v typicky jenssenovskej farebnosti, charakterizovanej nebesky priezračnými melódiami, pulzujúcimi niekde v priestoroch našej aury. Do toho nebadane vstupujú basové linky, ktoré tento pocit ešte umocňujú a vytvárajú tak tok hudby, ktorému je radosť sa podvoliť. Všetko je navrstvené na mnohých úrovniach. Tie sa s absolútnou precíznosťou a citom pozvoľna menia a prelínajú. Každý zvuk má svoje miesto. Nič nie je ponechané náhode. Jenssen sa nestáva otrokom nepreberného množstva efektov, rútiacich sa za pomoci najnovších technológií na autora zo všetkých strán. Je ale pravdou, že bez ich pomoci by tento typ hudby nikdy nevznikol. Pokým Substrata sa nesie v akejsi odľudštenej atmosfére, Cirque je omnoho organickejší. Opäť sa navracia k rytmike, ktorú tak odvážne v Substrate opustil. Cez prizmu tohto poznania je to na rozdiel od Patashniku rytmus používaný ako rovnocenný zvuk s melodickou líniou. Vytvára koherentný celok, ktorého časti sú od seba neoddeliteľné, tak ako je neoddeliteľná forma od obsahu. Jenssen vytvoril fenomén akéhosi „vnútorného beatu“, ktorý pôsobí absolútne hypnoticky. Možno aj preto, že tak veľmi pripomína tlkot ľudského srdca. Miestami možno v skladbách zachytiť vynárajúce sa motívy pochádzajúce akoby z vážnej hudby, ktoré odkrývajú v kontexte Jenssenovej tvorby dosiaľ netušené nálady a vzhľadom na ostatné diela tohto žánru konca 90. rokov naznačujú jeho osobný i celožánrový vývoj. Kruh (Cirque) sa uzatvára. Napriek tomu, a možno práve preto sa nemôžem ubrániť pocitu nedopovedanosti. Kdesi v pozadí cítiť, že vznik albumu nebol vôbec jednoduchý. To potvrdil aj sám autor.

Názvy jednotlivých skladieb vychádzajú z celkovej koncepcie, a tak opätovne utvrdzujú v tom, že producent predsa len presne vie, čo nám chce sprostredkovať. Tracky sú, ako býva u Jenssena dobrým zvykom, kontinuálne prepojené. O príjemne strhujúci úvod sa postarala skladba Nook & Cranny. Vzápätí nasleduje kompozícia s názvom Le Grand Dôme, ktorá tvorí jeden z hlavných pilierov celého albumu. Úvodný francúzsky sampel pôsobí veľmi sugestívne. Je rozdelený do štyroch častí, ktoré pojednávajú vo veľmi záhadných súvislostiach čosi o pôsobení slnka a mesiaca. Biosphere nevyužíva sampling len ako samoúčelnú hru, ale ako rovnocenný zvukový motív, ktorý plnohodnotne dopĺňa celkovú atmosféru obohatenú o verbálny význam. Jeho hlavným zdrojom sú filmy, ku ktorým má nesmierne blízko. Dokazuje to aj niekoľko filmových soundtrackov, ktoré má na svojom konte. Spomeňme napríklad Insomniu či Killed By Inches.

Jenssen dokonca recykluje i svoje vlastné motívy. V tomto prípade napríklad motív z Birmingham Frequencies vložený do úvodu skladby Iberia Eterea. Je obdivuhodné, ako dokáže nezľavovať zo svojich pozícií, a napriek tomu byť stále príjemne počúvateľný bez toho, aby skĺzol k páčivosti. Popri Le Grand Dôme je ďalším skvostom kompozícia When I Leave, ktorá už v roku 1997 vyšla ako súčasť kompilácie Arctic Circles: A Selection Of Sub Zero Soundscape. Samozrejme, tak ako sa na umelca Jenssenovho formátu patrí, je patrične zmenená, no pritom naďalej skvelá. Mám však pocit, že po tejto skladbe sa CD začína autorovi pozvoľna rozsýpať pod rukami. Už vyššie spomínaná Iberia Eterea a nasledujúca Moistened & Dried sú síce vynikajúce, no dostávajú podivnú príchuť, akoby pochádzali z iného albumu, čo vyústi do skladieb Algae & Fungi Part. 1 - 2, ktoré to definitívne potvrdzujú. Takisto nie sú zlé, ale bicie v drum & bass štýle citeľne vypadávajú z kontextu inak veľmi príjemne ladených 47 minút. Možno práve krátka minutáž nedovolila dostatočne sa rozvinúť takto načrtnutej téme a spôsobila mierne nepresvedčivé napojenie kontrastne krehkej a nádhernej „exitovky“ Too Fragile To Walk On.
Napriek tomu patrí Cirque medzi to najlepšie, k čomu sa v rámci modernej elektronickej hudby dá dopracovať. A tak bez váhania prijmite pozvanie do sveta, v ktorom je možno pre niekoho príliš zima, ale ktorého brány sa otvárajú naozaj iba raz začas.


Marek Kianička
5D