Punkovo priamočiari, čo sa týka melódií, dôsledne eklektickí, čo sa týka aranžmánov a predovšetkým neodolateľne hraví a nápadití v rámci celkového vyznenia, to všetko sú akcidenty neoddeliteľne späté s liverpoolskou štvoricou Clinic. Ako miláčikovia Johna Peela sa v druhej polovici 90’s presadili niekoľkými singlami a po podpise s renomovaným labelom Domino Records vydali v roku 2000 debutový a chválený album Internal Wrangler. Tento rok ho nasledovala pokojnejšia novinka Walking With Thee. Z nej sa dokonca aj v našich rádiách dá počuť singel Coming To Our Room. Moje cesty s Clinic sa skrížili 27. júna počas ich skvelého, i keď len 40-minútového koncertu v klube 9:30 na okraji Washingtonu, DC. Krátko pred ním vznikol tento rozhovor s basgitaristom Abem Blackburnom, zakladajúcim členom kapely a veľmi príjemným človekom. Za sprostredkovanie rozhovoru veľmi pekne ďakujem Soni Weissovej z Wegartu.

Pokiaľ viem, ste na výlete v Amerike už druhýkrát za posledných 6 mesiacov. To sa vám tu tak páči?

Veľmi sa nám tu páči, ale celé je to trošku inak. My sme mali naplánované veľké turné ešte minulý rok. Začali sme ho 10. septembra v Bostone a 11. sme mali hrať v New Yorku, čo však akosi nevyšlo a museli sme zrušiť aj všetky ostatné koncerty. Potom sme hrali v Japonsku a po celom svete. Vrátili sme sa tento rok odohrať koncerty z toho plánovaného turné a bolo to veľmi fajn, takže sme tu zas. Máme radi Ameriku.

Ste teda jedna z tých európskych kapiel, čo sú za oceánom oveľa úspešnejšie ako doma.

Presne tak. Nerozumiem síce prečo, ale je to tak. Možno niečo v duchu príslovia o tom, že tráva je vždy zelenšia na druhej strane plota. Strávili sme aj mesiac hraním po Európe, prevažne v Nemecku, Taliansku a Francúzku, ale nebolo to dobré. Podľa mňa tam ľudia majú absolútne mizerný hudobný vkus. Počúvajú si ten svoj euro-pop a nič viac. Rádiá nás v Európe okrem Anglicka nehrávajú a vôbec netušíme, prečo.

Náhodou u nás máme minimálne jedno celoplošné rádio, ktoré rotuje váš posledný singel Coming To Our Room…

Kde? V Československu?

No, skôr na Slovensku…

Aha, prepáč. Pozabudol som sa.

To nič, som zvyknutý.

OK. Vo Východnej Európe to je o niečo lepšie. Viem, že nás dosť často hrávajú aj v Poľsku a v Rusku. Ani tomuto síce nerozumiem, ale je to tak. Východoeurópania majú pre našu hudbu viac porozumenia ako na Západe.

Ak môžem niečo prihodiť za seba, vždy som vás považoval za spriaznenejších napríklad s Eels a Grandaddy ako s britskými kapelami.

Také niečo beriem ako kompliment, lebo presne tak to vnímame aj my v kapele. Britská hudba je v posledných rokoch príšerná.

Pôvod však len ťažko celkom zapriete. Navyše ste priamo z Liverpoolu. Je ťažké založiť v tomto meste kapelu, ktorá nebude znieť ako Beatles?

Ako kto?

The Beatles. Takí štyria, pomaly ubúdajú. Pred pár rokmi mali pár odrhovačiek a odvtedy sa ich nedá zbaviť.

Beatles? Čo to je? Nikdy som o tom nepočul…

Tak nič. Zabudni na to.

Ak pochádzaš z Liverpoolu, musíš znieť úplne inak ako Beatles, lebo si ani neškrtneš. Nech sa snažíš, ako chceš, to, čo dokázali oni, ťa zatieni. My sme vždy boli priťahovaní k americkým kapelám, odtiaľ sme čerpali inšpirácie, takže to nebol až taký problém znieť v rámci Liverpoolu inak. Bolo by obrovskou chybou, ak by sme sa zaradili ku všetkým tým epigónom Beatles. Už len preto, že by sa nás na to pýtali ako na prvé v každom rozhovore. Je smutné, keď si vypočuješ súčasné britské kapely, ako všetky vykrádajú staré veci. Fajn, my to robíme tiež, ale aspoň to nejako meníme, ochucujeme, posúvame novými smermi, neobmedzujeme sa na primitívne opakovanie.

Vy ste už od začiatku prišli s tým, čomu sa vraví lo-fi zvuk. Bol to zámer, alebo nedostatkom peňazí vynútená z núdze cnosť?

Oboje. Peniaze sme, pravdaže, nemali, ale najmä sa nám takýto druh produkcie žiadal k našim pesničkám. My sa radi meníme, takže zatiaľ čo prvé dva albumy boli dosť garážové, tento najnovší je už oveľa uhladenejšia záležitosť, šmrncnutý filmovou hudbou. Vezmi si trebárs Oasis – stále hrajú to isté, tak by sme neradi dopadli. Snažíme sa našu hudbu meniť.

Ako vyzeralo nahrávanie albumu Internal Wrangler? Ja mám z neho pocit, akoby na ňom pracovalo aspoň 5 rôznych kapiel.

To si pekne povedal, zapamätám si. Vtedy sme to brali ako výzvu – vytvoriť viac funkčných hudobných foriem, nechať sa uniesť všetkým, čo sa nám páči, či už to je jazz, techno, hip-hop, alebo punk a všetko to spojiť dokopy. Také niečo nezačne nudiť a je to skvelý počiatočný bod. Z toho aj pochádza ten tvoj pocit piatich kapiel.

A na novom albume Walking With Thee ste sa pre zmenu rozhodli ísť cestou, ktorú určila jedna z tých piatich kapiel?

V prvom rade sme si priniesli pre nás nové nástroje ako klarinety, flauty, klasické krídlo a tak. S nimi to už proste nemohlo znieť tak garážovo ako predtým. Je v tom chuť vyvíjať sa a zároveň zachovať esenciu, ktorá jasne určí, že je to aj naďalej Clinic. Okrem toho, na Internal Wrangler sme pracovali veľmi dlho. Je to ošúchané klišé, keď kapela vraví, že na prvý album mali 10 rokov a na druhý 10 týždňov, ale je to tak. Veľa sme koncertovali, čiže naozaj nebolo toľko času. Namiesto experimentovania a ďalšieho eklektizmu sme sa rozhodli pre koncepčnejšie poňatie.

Z bookletov v albumoch sa o vás prakticky nedá nič dozvedieť. Osvetli mi teda aspoň teraz niečo z fungovania kapely, vzniku pesničiek a tak.

Vždy je to iné. Rôzni ľudia prichádzajú s rôznymi nápadmi, ktorých sa ujímajú iní ľudia. Nové pesničky vznikajú veľmi dlho, niekedy dva aj tri mesiace. Stále sa nevieme rozhodnúť, čo by bolo lepšie, v kuse niečo meníme, občas popri tom zažívame takmer schizofrenické pocity. V princípe sa ale najskôr zamyslíme nad nejakým základným rytmom, lebo si stojíme za tým, že už samotná basová linka a perkusie by mali byť natoľko zaujímavé, aby sa dali počúvať niekoľko minút oddelené od ostatného. Melódie pridávame na ne. Je to veľmi ťažký proces vzniku každej pesničky od Clinic.

Rovnako tajomne pristupujete aj k médiám, nájsť vašu fotku chce obrovské úsilie. Rozhodli ste sa, že nebudete populárni?

Kapelu sme založili, aby sme hrali hudbu. Pre nič iné. Nechceme trčať z každého časopisu, ide nám o to, aby ľudia počúvali našu hudbu a na to netreba fotky. Navyše, priznávam, že to vytvára celkom zaujímavý závoj akéhosi tajomna, ktoré ľudí môže priťahovať. Väčšina kapiel sa vybrala cestou maximálneho zviditeľňovania sa všetkými spôsobmi. My to nerobíme, nechávame mnoho vecí na poslucháčovu fantáziu. Z toho istého dôvodu ani nedávame do bookletov texty, máme radi rôzne interpretácie, s ktorými ľudia potom prichádzajú.

A nie je to ďalšie klišé? Skoro každý vraví, že necháva hudbu, aby zaňho hovorila.

Je to klišé, ibaže my sa podľa toho aj správame, na rozdiel od väčšiny ostatných kapiel.

Prvé single ste si vydali sami a boli úspešné. Napriek tomu ste čoskoro podpísali zmluvu s Domino Records. Omrzelo vás byť až natoľko nezávislí?

V prvom rade sme už nemali peniaze na ďalšie single. Oni síce boli úspešné v rádiách a u kritikov, ale nemohli sa predávať, lebo z každého vyšlo sto kusov. Veľmi radi sme podpísali s Domino, vlastne sme sa, tak ako každá kapela, snažili dostať k dobrej nahrávacej zmluve. Domino sme si vybrali, lebo jeho majiteľ Laurence Bell bol jedným z tých, čo mali radi naše single, zaručil nám úplnú umeleckú slobodu, dalo sa s ním dohodnúť na peniazoch a predstavil nám veľmi ambiciózne plány. Bavili sme sa s viacerými firmami, ale práve tu boli najlepšie podmienky.

Domino Records má v istých kruhoch nálepku cool vydavateľstva, ktoré sa jednoducho nemôže mýliť a všetko, čo vydá, sa oplatí minimálne pozorne vypočuť. Myslíš, že by sa vám rovnako darilo, aj keby ste boli vo vydavateľstve bez tejto povesti?

Aj na Slovensku je to tak? Čo sa budeme tváriť. Myslím, že to by každému pomohlo. Ja si napríklad kupujem mnoho vecí z vydavateľstva Warp - len preto, že sú z Warpu a som si istý, že budú dobré. Je to proste trademark. A Domino Records je aspoň zatiaľ určite významnejšia značka ako Clinic, čiže nám to muselo určite pomôcť. Popritom som ja osobne veľmi hrdý, že sme v katalógu Domino. Keby sme boli u EMI alebo iného major vydavateľstva, tak by som taký hrdý určite nebol.

S majors ste ani nerokovali?

Vôbec nie. Vtedy o nás ani nemohli mať záujem, nepochopili by nás a ani by sa nám toľko nevenovali.

Čo si myslíš o alternatívnych kapelách, ktoré k tým major labelom nakoniec prejdú?

Nevidím v tom problém. Je to obojstranná záležitosť. Aj alternatívni muzikanti potrebujú z niečoho žiť a malý label, nech sa ako snaží, predá vždy len obmedzené množstvo albumov. Je to ako s futbalistom nejakého malého klubu, ktorého zrazu vezmú do FC Liverpool a dajú mu milióny libier. Majors a nezávislé vydavateľstvá žijú jeden z druhého, nedá sa odsudzovať niekoho, keď prejde k tomu druhému. Na tom, že je niekto úspešný, nie je rozhodne nič zlého. Každý potrebuje predať albumy, aby sa mohol hudbou živiť. Ak musíš chodiť do práce, aby si uživil seba a rodinu, nemôžeš robiť hudbu naplno. Celé to je v nájdení nejakého dobrého kompromisu – uživiť sa, ale nevypredávať sa. My napríklad máme minimálne promo, nerobíme autogramiády v obchodných domoch, ani sa nijako marketingovo netlačíme. V tomto smere nás naozaj predáva samotná naša hudba a nič iné. Úspech kúpený marketingom nás nezaujíma.

Na začiatku kariéry vás celkom slušne potlačila vpred britská hudobná tlač a najmä John Peel…

Najmä on. Bolo skvelé mať za sebou takého významného človeka. Ale napríklad NME k nám mali pomerne rezervovaný postoj, čo ma celkom teší. Oni totiž radi svojimi chválami doslova vytlačia na vrchol nejakú kapelu a potom ju odtiaľ s radosťou skopnú. Spomínaš si napríklad na Gay Dad? Čo sa o nich všetko napísalo a kde sú teraz? Celá tá ich sláva trvala dva mesiace. To sa nám nestane, nás nijako zvlášť netlačia.

Napriek tomu zopár prívlastkov typu „Spasitelia indie hudby“ a podobných sa vám ušlo. Ako sa k nim staviate v kapele?

Nevšímame si ich. Ak by sme to robili, tak sa z toho za chvíľu zbláznime. Osobne si recenzie našich albumov čítam veľmi s odstupom. Ak na nás nadávajú, tak OK, ak chvália, tiež OK, ale nemá to žiadnu veľkú cenu. Spokojní s pesničkami musíme byť v prvom rade my štyria. Ak sa to potom nepáči novinárom, tak to je celkom fuk.

V podstate majú vaše pesničky všetky popové atribúty, sú chytľavé, melodické, a predsa nepatria k tomu, čomu sa hovorí pop-music. Myslíš, že s vývojom sa časom hudba ako vaša môže začať hrávať namiesto alebo aspoň popri Britney Spears a jej podobným?

To netuším, ale mám taký dojem, že to nemusí byť až také nereálne. Keď si teraz zapnem MTV alebo bežné rádio, často tam hrávajú White Stripes alebo The Strokes, čo sú v podstate alternatívne kapely. Môže sa teda stať, že raz tak budú hrávať aj nás, ale s istotou by som to netvrdil.

V podstate ste sa už ukázali ako vhodní do reklamy, keď Levi’s použili vašu pesničku Second Line.

Hej, a hneď nato sme dostali kopu negatívnych ohlasov od indie kapiel, ktoré to považovali za nejaké spreneverenie sa ideálom, alebo čo. A na druhý deň od nás chceli vedieť, ako sme sa k tej reklame dostali. Nakoniec sme z nej aj tak nevideli ani penny, všetky peniaze išli vydavateľovi. Od nás to bol taký prejav vďaky, že nám vydal album. Ale to najzábavnejšie bolo, že singel z platne, ktorá má v názve Wrangler, bol použitý v reklame na Levi’s. Podobnú reklamu spravili aj s hudbou Death In Vegas, takže nás tento výlet do mainstreamu nijako nemrzel. Naopak, tá reklama bola dobrá a určite nám to aj ako kapele pomohlo. Bavili sme sa vždy, keď v televízii išli nejaké telenovely, potom reklama a tam naša hudba. Inak, nikto z nás nemá k Levi’s žiadny zvláštny vzťah. Ja sám som nikdy nemal toľko peňazí, aby som si mohol ich nohavice kúpiť.

A čo nejaké ďalšie reklamy?

Mali sme niekoľko ďalších ponúk, ale všetky sme odmietli. Nevylučujem to nijako zásadne, ale pochybujem, že ešte niekedy dáme hudbu do reklamy.


Pred časom ste robili predskokanov na turné Radiohead. Ako ste sa k tomu dostali?

Thom Yorke nás počul v rádiu, v relácii Johna Peela. Zavolal nášmu manažérovi a ponúkol takúto spoluprácu. My sme, samozrejme, súhlasili, vždy sme si chceli zahrať s Radiohead, Pulp, Sebadoh, Super Furry Animals, skrátka s kapelami, ktoré momentálne považujeme za najlepšie na svete. Navyše - Radiohead sú aj príjemní ľudia.

A ako ste pasovali dokopy? Predsa len ste pomerne svižná, veselá kapela, čo je v porovnaní s Radiohead presný opak.

Myslím, že to dopadlo veľmi dobre. Publikum, ktoré chodí na Radiohead, je mimoriadne inteligentné. Majú radi hudbu a vedia sa baviť aj pozorne počúvať. Už v samotných albumoch Radiohead je toľko rôznorodých elementov, že ten náš prijali bez problémov. Dokonca poznali naše pesničky a spievali s nami. Bolo to príjemné koncertovanie.

Vo vašej hudbe je pomiešané všetko od punku až po krautrock, ty máš na sebe tričko The Smiths. Na akej hudbe ste teda v kapele vyrastali?

No, ja najmä na tých The Smiths. Kvôli nim som začal hrať v kapele a chcel koncertovať, robiť vlastné pesničky a všetko ostatné. Narodil som sa neskoro na to, aby som zachytil punk, takže som sa namotal na Smiths.

Chcel si byť ako Johny Marr?

No jasné. Všetci chceli byť ako Johny Marr. Popri tom som, samozrejme, počúval aj iné veci. Can, Kraftwerk, Shangri-las, Captain Beefheart a mnoho ďalšieho.

Vďaka za rozhovor.


Rado Ondřejíček