Ak sa vrátime na začiatok deväťdesiatych rokov, zistíme, že v tanečnej hudbe "nešliapalo" príliš veľa kapiel, ktoré remixy či verzie svojich skladieb pomenovali "Bartók", "Mahler" či "Yves" a ktoré by hľadeli s obdivom ako na Kraftwerk a Ultravox, tak aj na folkrockových pesničkárov a hipisákov. (Vlastne mi napadajú len The Orb a Shamen.) A tým je o rafinovanej popmusic britského dua No-Man povedané ak nie všetko, tak aspoň mnohé. V súčasnosti už No-Man s dancemusic, do ktorej kedysi obliekli svoje hity Only Baby, Days In The Trees či Painting Paradise nemajú spoločné nič. Opustili dokonca i formu akejsi housemusic pre nehouse-istov, o ktorú sa (a nie nešikovne) pokúsili napr. spolu s Robertom Frippom a Lizou Gerrard (ex-Dead Can Dance) na albume Flowermouth. Ostala "len" sila a neošúchanosť melódií a textov, v ambiente skoro až principiálne eliminovateľná stručnosť (nech žijú výnimky!) a charakteristický, mierne sladkobôľny vokál, na ktorý je možné zvyknúť si rovnako ako na spev Bryana Ferryho. Album mimoriadne osviežila coververzia Donovanovho River Songu, ozvú sa aj elektrifikované husle Bena Colemana, hrajúceho nečlena kapely, a violončelo Richarda Felixa. Skrátka to, čím sa Tim Bownes a Steven Wilson prezentujú na ((Speak)), by sme mohli označiť za moderný folk, príp. ambient-folk. Ako No-Man uvádzajú v booklete, ide o 12 piesní z rokov ´88 - ´89, z ktorých pre toto CD použili pôvodné demo-verzie z osemstopového magneťáku, nanovo ich naspievali a inštrumentáciu zmenili len nepatrne. Len v prípade dvoch piesní ide o úplne nové verzie. Musím uznať, že je to zo strany firmy Materiali Sonori veľmi originálny (a pre mňa ako fanúšika veľmi príjemný) spôsob uvedenia kapely na "nový trh". Síce je myslený trh taliansky, ale čo je nové tam, bude u nás nové až niekoľko rokov po zostarnutí, takže začať je vlastne už teraz neskoro.

Daniel Baláž
inZine