Ukážky z albumu si môžete vypočuť tu.


Návštevníci Bukurešti v sivej ére osemdesiatych rokov mohli byť svedkami dvoch odlišných svetov: oficiálneho štátneho folklóru, s piesňami zlatej éry hlásanej Ceausescuom, a živej predmestskej hudby (muzica de mahala), ktorá sa v tom čase hrávala na súkromných akciách. Gabi Luncă strávila tiež mnoho rokov spievaním na svadbách, a hoci od deväťdesiatych rokov jej jediné vystúpenia boli v kostoloch, jej hlas v Rumunsku nezostal zabudnutý. Jej piesne sú tichými, melancholickými skladbami o vášni a túžbe po domove, matke, alebo milencovi; piesne pozdvihujúce váhu ľudskej duše. Medzi jej najveľkolepejšie piesne patria aj „Omul Bun n-are noroc“ (dobrí nemajú šťastie) a „Superata sint pe lume“ (som v tomto svete smutná). Jej striebristé, trochu napäté spievanie bolo často napodobňované, ale nikdy nevyrovnané, a ako akordionista Victor Gore spomína, “vždy spievala trochu mimo čas“. Popri Romice Puceanu bola Gabi Luncă najoceňovanejším interpretom rumunskej ‘muzica lautareasca’. Ale na rozdiel od jej zmyselnej a ťažko pijúcej rivalky, jej život, čiastočne aj kvôli štyrom deťom, ktoré mala s akordionistom Ionom Onoriu, bol strávený v rodinnom súkromí a bez výstredností. Nielen kvôli tomu, ale aj kvôli jej starostlivo vyberanému oblečeniu na pódiách a jej skutočnej profesionalite, bola označovaná ako ‘Tziganca de matase’, sladká Rómka.
Do svojej svadby s Ionom Onoriu hrávala s Aurelom a Victorom Gore. Neskôr spolupracovala s trubkárom Costelom Vasilescu, cimbálovým bohom Tonim Iordache, a s inými veľkými menami bukurešťskej scény v štátom vlastnenom Electrecord studio. Počas posledných rokov Ceausescuoveho režimu boli jej piesne hrané v rádiu len skoro ráno. Vtedy by si jej skutoční fanúšikovia nastavovali hodinky podľa programu v rádiu, a o piatej ráno, predtým ako by odišli do továrne, počúvali by jej iskrivý hlas pri šálke studenej Nescafe.