Na začiatku boli Japan - jedna z najoriginálnejších skupín „novej vlny“ na prelome 70. a 80. rokov. Spevák a gitarista David Sylvian ako stredobod - obklopený triom virtuóznych hudobníkov: svojím bratom - bubeníkom Stevom Jansenom, klávesistom Richardom Barbierim, basgitaristom a hráčom na dychové nástroje Mickom Karnom. Svojím progresívnym soundom a objavnými aranžérskymi nápadmi vyšliapavali nové chodníčky pop music. V roku 1982 sa na vrchole svojej slávy rozišli, aby sa každý z nich vydal vlastnou cestou. I v nasledujúcom období je však pre sólovú tvorbu jednotlivých ex-členov Japan charakteristická ich častá spolupráca, ktorej vrcholom sa v roku 1991 stáva jednorázový spoločný projekt Rain Tree Crow. Po tomto skvelom albume sa ich cesty opäť rozchádzajú. Sylvian sa vydáva hľadať nové hudobné brehy spolu s gitaristom King Crimson Robertom Frippom - a Jansen, Barbieri a Karn spoločne zakladajú vlastné nezávislé vydavateľstvo Medium Productions, v ktorom sa chcú bez tlakov veľkých firiem venovať svojim spoločným i sólovým projektom.
Nasledujúci pôvodný rozhovor s trojicou Steve Jansen, Richard Barbieri a Mick Karn sa však nebude týkať iba projektov, ktoré od roku 1993 vyšli v Medium Productions - pôjde skôr o akýsi retrospektívny pohľad na celú ich doterajšiu tvorbu, ktorý sme začali návratom tam, kde sa prvýkrát spojili ich hudobné osudy. A tam na začiatku boli Japan...
Ako s odstupom času spomínate svoje hudobné začiatky? Mám na mysli najmä otázku vašej vtedajšej a dnešnej motivácie - prečo robiť hudbu?
* SJ: Spomínam si, keď sme boli s Davidom malí - mohli sme mať jedenásť-dvanásť rokov, „robili sme hudbu” - obaja sme hrali na gitare a nahrávali sme sa na malý kazetový magnetofón s veľmi nekvalitným mikrofónom. Skúšali sme skladať našu vlastnú hudbu. Ubehlo veľa rokov, ale ten zážitok zostal v nás a túžba hľadať neustále spôsoby sebavyjadrenia hudbou pretrváva. Ten vzrušujúci pocit pôsobí doteraz ako droga - prijali sme výzvu a to nás motivuje. I keď ako ľudia sme sa zrejme všetci zmenili, ten fakt je stále pravdou. Myslím si, že by sme skončili, keby sme cítili, že už nemáme nápady alebo začíname opakovať rovnaké myšlienky dokola. Motivácia existuje iba vtedy, ak dopredu neviete, čo od hudby očakávať. V opačnom prípade by to bolo príliš nudné.
Prečo ste si dali názov Japan?
* RB: Myslím, že to meno vymyslel David, keď pozeral dokument o Japonsku. Malo to byť dočasné meno, keďže kapela plánovala svoje prvé živé vystúpenie, ale napokon nám zostalo. Fakt, že názov Japan nemal nič spoločné s hudbou, bol sám osebe vcelku pôvabný, aspoň sa domnievam.
V súvislosti s počiatočnou tvorbou Japan sa spomínajú vplyvy Davida Bowieho a Roxy Music. Mali ste nejaké skutočné hudobné vzory?
* MK: V čase, keď sme zakladali Japan, sme určite boli do istej miery ovplyvnení vtedajšou hudobnou scénou. Samozrejme, boli sme presvedčení, že sa usilujeme o niečo nové, ešte neobjavené staršou generáciou hudobníkov. To ale neznamená, že sme v hľadaní vlastnej identity neabsorbovali všetko, čo len bolo možné.
Čo bolo príčinou umeleckého zlomu v kariére Japan, ktorým sa stal prelomový album Quiet Life z roku 1979, po ktorom vaše úsilie o hľadanie vlastnej identity vyvrcholilo úspešnými albumami Gentlemen Take Polaroids a Tin Drum?
* SJ: Od založenia kapely sme hľadali vlastnú identitu, avšak až počas prác na albume Obscure Alternatives sme objavili niečo nové, podstatné, čo sme chceli rozvíjať ďalej. Z nejakého dôvodu vyrastanie s hudbou 70. rokov v nás vyvolalo pocit, že existujú skryté hĺbky, ktoré treba skúmať.
Po vrchole Japan - albume Tin Drum z roku 1981 - čoskoro dochádza k rozpadu skupiny a každý z jej bývalých členov sa púšťa svojou vlastnou cestou. Mali ste vtedy jasnú predstavu o tom, ako budete pokračovať - alebo to bolo skôr obdobie hľadania odpovede na otázku „ako ďalej“?
* RB: V čase rozpadu Japan Mick už plánoval sólový album, ktorý mu firma Virgin bola ochotná financovať. Ani David nemal problémy s nahrávacou spoločnosťou, čo sa týkalo sólovej dráhy. Steve a ja sme boli v inej pozícii, keďže sme neboli na verejnosti takí známi, a okrem toho trvalo nejaký čas, kým sme si na seba zvykli ako duo, takže trvalo tri až štyri roky, kým Virgin súhlasil s projektom Dolphin Brothers.
Mick, ako prvý z ex-členov Japan ste odštartoval svoju sólovú dráhu albumom Titles z roku 1982. Čo ste svojím prvým sólovým albumom chceli hudobne povedať - a ako ho hodnotíte z dnešného pohľadu?
* MK: Ak by som to mal vyjadriť jedným slovom, myslím, že by to bola spontánnosť. Práce na albumoch Japan trvali čoraz dlhšie a ja som cítil, že si musím vytvoriť paralelné pracovné prostredie.
Na album Titles som mal presne štyri týždne a začínal som len s nejakými basovými linkami, s výnimkou Sensitive, čiastočnou coververziou, nahrávanou za iných okolností. A tak - aby som doviedol počiatočný nápad do jeho prirodzeného konca - len čo som nahral a zmixoval jednu skladbu, išiel som hneď na druhú a už som sa nevracal späť k tým predchádzajúcim. Keď si dnes pustím Titles, som fascinovaný. Album mi poskytuje komplexný obraz mojich pocitov počas jedného mesiaca.
Onedlho nasledovala vaša spolupráca so spevákom Petrom Murphym zo skupiny Bauhaus, spolu s ktorým ste pod názvom Dali´s Car vydali album Waking Hour. Ako sa vám spolupracovalo - a bol tento projekt od začiatku myslený iba ako jednorazový?
* MK: Vždy je pre mňa ťažké hovoriť o Dali´s Car. Viem, že Pete Murphy sa k Waking Hour takmer nepriznáva a nemôžem povedať, že mu to vyčítam. Bol to obzvlášť obtiažny projekt. My dvaja sme boli veľmi rozdielni ľudia. Boli sme kamaráti - akokoľvek dobre však znela myšlienka o spoločnom albume, keď sa začalo pracovať, nevychádzali sme spolu. Tak či onak, myslím si, že v konečnom dôsledku to bol veľmi zaujímavý projekt. Napäté situácie sa môžu často stať najviac tvorivými, a možno práve v dôsledku našich silne protichodných názorov je v Dali´s Car určitá sila. Až ku koncu prác na albume sme s istotou vedeli, že to bude jednorazový projekt.
Vaše prvé spoločné dielo ako Jansen/Barbieri po rozpade Japan - ambientný album Worlds In A Small Room z roku 1984 - bolo skomponované ako soundtrack k obrazovému záznamu misie vesmírneho raketoplánu NASA. Bolo oslovenie vás dvoch spoločnosťou JVC skôr náhodné - alebo už vtedy ste boli rozhodnutí spoločne ako duo sa venovať v budúcnosti najmä inštrumentálnej hudbe?
* SJ: Požiadavka urobiť ambientnú hudbu bola pre nás vítanou príležitosťou a zároveň niečím, do čoho sme šli veľmi radi a s veľkým zanietením. Nebol to však jediný typ hudby, ktorý sme chceli robiť, čo sme neskôr aj dali najavo.
Váš nasledujúci spoločný album Catch The Fall z roku 1986, ktorý vyšiel pod skupinovým názvom Dolphin Brothers, má vo vašej diskografii nesporne výnimočné postavenie. Je to najvýraznejší pokus novátorsky nadviazať na najlepšie tradície Japan - moderným pop-soundom s originálnymi aranžérskymi nápadmi i rozvíjaním silných melodických myšlienok striedavo na rytmickejšom či pomalšom základe.
Ako s odstupom času hodnotíte tento podľa mňa nedocenený album a neuvažujete v budúcnosti vydať ešte niečo ako Dolphin Brothers?
* RB: Myslím, že album nebol dobre načasovaný. Jeho zvuk je pevne zasadený do osemdesiatych rokov. Skladby Catch The Fall a My Winter sú však podľa môjho názoru nadčasové a určite by som ich zahrnul do akejkoľvek kompilácie našich skladieb. Je tam pár výborných nahrávok a podľa môjho názoru bol úspešne porovnateľný s väčšinou albumov, ktoré v tom roku vyšli. Neplánujeme však pokračovať v projekte Dolphin Brothers.
Steve, album Catch The Fall ste prekvapujúco celý naspieval. Bola to vaša prvá skúsenosť tohto druhu? Ako hodnotíte sám seba ako speváka? Pýtam sa preto, lebo sa mi zdá, že svoje spevácke kvality využívate príliš málo.
* SJ: Prvýkrát som spieval na japonskej verzii Worlds In A Small Room - skladba sa volala Move In Circles, čo bola alternatívna verzia inštrumentálnej Moving Circles. Ja osobne sa nepovažujem za speváka. Naspievať Catch The Fall bolo pre mňa dosť veľkým utrpením. V úlohe frontmana sa cítim veľmi nepríjemne.
Svojím spevom však nezapriete, že ste bratom Davida Sylviana. Ako inštrumentalista ste sa výrazne podieľali na jeho troch skvelých albumoch z 80. rokov Brilliant Trees, Gone To Earth a Secrets Of The Beehive. Aký je váš názor na jeho tvorbu - a je pravdou, že sa podieľate i na jeho pripravovanom novom albume?
* SJ: Davidovu prácu si veľmi vážim a myslím, že urobil veľký pokrok ako textár i spevák. Spolupracoval som na niektorých nových skladbách, neviem však, či tieto skladby budú vydané v rámci tohto albumu, alebo sa objavia na ďalších platniach.
Existovali v 80. rokoch skupiny, ktoré by vám nejakým spôsobom boli blízke? Aký je váš názor napríklad na skupinu Talk Talk, ktorej tvorba najmä z druhej prolovice 80. rokov patrí podľa mňa práve s vašou tvorbou a už spomínanými albumami Davida Sylviana k tomu najlepšiemu, čo z takzvanej „novej vlny“ vzniklo?
* MK: Myslím, že po celý čas s Japan sme sa hudobne necítili byť blízko k ničomu, čo vtedy bolo okolo nás. Veľmi sme do toho obdobia nezapadali.
Talk Talk som počul prvýkrát dávno po tom, čo sme prestali existovať. Hneď som ich hudbu začal mať rád a často som myslel na to, že by sme ešte fungovali, keby naša hudba bola podobná tej ich.
Mick, od albumu Titles cez Waking Hour po váš nasledujúci sólový album Dreams Of Reason Produce Monsters badať vo vašej tvorbe zreteľný vývoj a pokrok v hľadaní vlastného výrazu. Práve album Dreams Of Reason Produce Monsters z roku 1987 považujem ako celok za váš najkompaktnejší album. Aká bola atmosféra pri jeho nahrávaní, ktorého sa okrem Steva Jansena prvýkrát od rozpadu Japan zúčastnil aj David Sylvian?
* MK: Atmosféra bola veľmi pokojná. Skladali sme album spolu so Stevom a bol to nový a veľmi príjemný zážitok pre nás všetkých. Pôvodne som poprosil Davida, aby si vypočul skladbu When Love Walks In. Potom chcel aj on skúsiť niečo urobiť, čo sa aj neskôr stalo - zložil Buoy. Netreba hovoriť, že som mu za to veľmi vďačný.
Na vnútornom obale albumu Dreams Of Reason Produce Monsters sa prezentujete svojimi kresbami - a naviac ste i uznávaným sochárom. Kedy ste v sebe objavili vzťah k výtvarnému umeniu a s akou intenzitou sa mu venujete? Niektoré z vašich diel pôsobia priam „boschovsky“. Máte nejaké výtvarné vzory?
* MK: Kresby na Dreams Of Reason sú verzie zo série leptov Francisca de Goyu. Zmiešal som dohromady niekoľko predstáv, okopírovaných z jeho prác. I názov albumu súvisí s Goyom.
Nikdy som nemal rád kreslenie, bolo pre mňa pomerne frustrujúce. V roku 1978 som však začal robiť sochy a to dodnes zapĺňa pomerne veľkú časť môjho života. Bosch je zhodou okolností jeden z mojich najobľúbenejších umelcov, ale tiež Rembrandt a Rodin, aby som menoval len niekoľkých. Čo sa týka ich vplyvu, to je pre mňa ťažké posúdiť. Také prirovnanie by mi veľmi lichotilo.
V roku 1990 dochádza ku krátkodobému znovuzjednoteniu pôvodných členov Japan pod novým názvom Rain Tree Crow. Jeho výsledkom je nádherný album improvizovaných kompozícií, jasne ukazujúci váš hudobný vývoj - a tvoriaci jeden z vrcholov tvorby všetkých ex-členov Japan. Bol niekto spomedzi vás za to, aby album vyšiel opäť ako Japan?
* SJ: Projekt Rain Tree Crow zachytáva najzreteľnejšie muzikantskú podstatu každého z nás. Naša neviazanosť na ňom nadobudla maximálne rozmery. V tom čase sme to považovali takmer za nevyhnutnú súčasť terapie pre chápanie zmyslu nášho opätovného zjednotenia, pretože vrátiť sa opäť do prostredia, v ktorom sme sa vyvíjali ako kapela, mohlo mať katastrofálne následky pre nás všetkých ako hudobníkov i ako priateľov. Bolo to niečo ako návrat na miesto, o ktorom ste si mysleli, že ho už nikdy viac neuvidíte. Spočiatku sme to považovali za dlhodobý záväzok a vymysleli sme nové meno, ale keď sme zistili, že to bude jednorazový projekt, boli hlasy, ktoré chceli, aby vyšiel pod menom Japan.
Nie je tajomstvom, že počas mixovania tohto albumu došlo medzi vami a Davidom Sylvianom k osobným problémom - je však skvelé, že tieto sa pre nezainteresovaného poslucháča nepreniesli do výslednej podoby nahrávky. V čom sa vaše počiatočné predstavy odlišovali od konečných úprav albumu Rain Tree Crow?
* RB: Mixy sú dobré, všetka dôležitá práca bola už hotová a celý proces nahrávania bol pre nás ako kapelu zaujímavý a príjemný. Problémy, ktoré sa vyskytli pred mixovaním, neovplyvnili kvalitu konečného výsledku, zasiahli nás však na osobnej úrovni.
V tom istom roku ako Rain Tree Crow vychádza i váš ďalší spoločný inštrumentálny album ako Jansen/Barbieri Stories Across Borders, ktorý je akýmsi začiatkom novej etapy vo vašej tvorbe. Pri jeho počúvaní som mal pocit, akoby medzi ním a albumom Rrain Tree Crow existoval nejaký osobitý vzťah... Možno ma k týmto úvaham priviedol iba fakt, že oba albumy vyšli v jednom roku s trochu podobnými, do hneda ladenými obalmi.
* SJ: Nie, nebol tam žiadny zvláštny vzťah. V skutočnosti sme - Richard a ja - začali nahrávať Stories ešte pred Rain Tree Crow. Prostredie i proces nahrávania boli maximálne odlišné. Mňa osobne nikdy nenapadla nejaká spojitosť medzi nimi, čo ale neznamená, že ju tam poslucháči nemohli nájsť.
Akýmsi voľne príbuzným motívom oboch albumov by snáď mohol byť motív krajiny. Počas vašej kariéry ste určite navštívili rad krajín po celom svete. Ktoré miesta - a čím na vás najviac zapôsobili?
* RB: Všetky neznáme miesta vo mne zanechávajú dojem a zvyčajne majú inšpiratívny efekt. Domnievam sa, že prvá návšteva Japonska a USA nás zrejme veľmi ovplyvnili, ale čím viac cestujete, tým viac vás vzrušuje nádherná tajuplnosť, ktorú každé miesto ponúka. Polnočné slnko v Škandinávii, krakovské chrámy, voodoo obchodíky v New Orleans...
Uvažovali ste niekedy nad obrazovým stvárnením vašich skladieb? Existujú okrem singlov Shining z Catch the Fall a Blackwater z Rain Tree Crow nejaké videoklipy k vašim skladbám?
* MK: Ja osobne mám rád videoklipy iba zriedkakedy. Mám sklon k presvedčeniu, že odvádzajú poslucháča od jeho vlastných predstáv. Herecké vlohy muzikantov sú tiež dosť zriedkavé, som si istý, že mi dáte za pravdu, ak ste videli video Dali´s Car. Neexistujú žiadne špeciálne vyrobené videoklipy, okrem tých dvoch, ktoré uvádzate.
V roku 1993 ste všetci traja spoločne založili vlastné vydavateľstvo Medium Productions, ktoré vám na rozdiel od veľkých hudobných spoločností poskytuje viac nezávislosti pri vydávaní vlastnej tvorby. Splnil tento krok vaše očakávania a predstavy? Nemali ste problémy s distribúciou?
* RB: Bolo pre nás potrebné založiť vlastné vydavateľstvo, aby sme mohli pokračovať v našej tvorbe podľa vlastných predstáv. Veľké nahrávacie spoločnosti sú dnes silne komercializované a umelci sú pod obrovským tlakom, aby vyrábali produkciu, ktorá pôsobí na masy. Nechceli sme sa tomu prispôsobiť, tak sme začali hľadať iné cesty, ako dostať našu hudbu k menšinovému poslucháčstvu. Naša distribučná sieť rastie a Medium teraz vydáva pestrejší materiál.
Prvé dve nahrávky, ktoré vznikli v Medium Productions v rokoch 1993-94 a ktoré vychádzajú ako Jansen/Barbieri/Karn, sú album Beginning To Melt a voľne naň nadväzujúci mini-album Seed. Na oboch cítiť ako vplyvy ambientnej a improvizovanej hudby, tak i rocku, popu a jazzu. Akú hudbu radi počúvate?
* RB: To spektrum je u mňa veľmi široké - približný „sprievodca obľúbenou hudbou“ vyzerá asi takto: Scott Walker, Robert Wyatt, Todd Rundgren, Brian Eno, David Bowie, Mark Hollis, Kate Bush, Lou Reed, Arvo Part, Erik Satie, Gorecki, Beatles, Tindersticks, Tortoise, Talk Talk, Roxy Music sedemdesiatych rokov, Soundgarden, Led Zeppelin, Can, Faust, Neu, King Crimson, Pink Floyd a Genesis sedemdesiatych rokov, Miles Davis, John Surman, Massive Attack, Oval, Portishead, Squarepusher, Nurse With Wound, DJ Shadow, DJ Krush, Underworld, Cocteau Twins.
* MK: Steve a ja patríme skôr k tým, čo nepočúvajú takmer žiadnu hudbu.
Mick, medzi vaším albumom Dreams Of Reason Produce Monsters a nasledujúcim Bestial Cluster z roku 1993 je šesťročná prestávka. Čo bolo príčinou tejto vašej dlhšej hudobnej odmlky? Nebolo ňou práve intenzívnejšie venovanie sa sochárstvu?
* MK: Želal by som si, aby to tak bolo. Často som hovoril, že šesť rokov medzi dvoma albumami bolo naplnených inými aktivitami, ktoré súviseli s umením, nebol to však zámer. Ak si dobre spomínam, medzi všetkými mojimi sólovými albumami bola dlhá prestávka a zvyčajne z tých istých príčin. Akokoľvek dlhá bola pauza, vždy to bolo kvôli presviedčaniu labelu, aby mi dovolili voľnosť v tvorbe - pre nich to bol opäť ďalší album bez kompromisov. To ma vždy stálo priveľa energie.
Snáď najzásadnejšou zmenou na troch vašich albumoch Bestial Cluster, Polytown a The Tooth Mother, ktoré vyšli v CMP v rokoch 1993-95, je oproti vaším nahrávkam z 80. rokov výrazne rockovejší sound viacerých skladieb najmä z prvých dvoch spomínaných albumov. Bol to váš zámer - alebo to bolo vplyvom vášho najbližšieho spolupracovníka z 90. rokov, uznávaného gitaristu Davida Torna?
* MK: Myslím, že oboje. Mojím zámerom bol tvrdší a agresívnejší zvuk na niektorých miestach albumu, a tak prizvanie Davida Torna k sólovému projektu a prípadne k nahratiu Polytown spolu s Terrym Bozziom bol samozrejmý krok.
Čo si na Davidovi Tornovi najviac ceníte?
* MK: Okrem jeho hudobného talentu je to jeho priateľstvo.
Zaujímavou zhodou okolností v tom istom období David Sylvian spolupracuje s inou gitarovou legendou - zakladateľom King Crimson Robertom Frippom. Aký je váš názor na ich spoločný album The First Day?
* MK: Chcel som ho mať rád, ale bol som sklamaný. Očakával som, že to bude znamenať pre Davida väčšiu zmenu, než ako to nakoniec dopadlo. Album nebol veľkým prekvapením.
Na albume The Tooth Mother sa vám darí zviditeľniť tri z hudobných zdrojov, ktoré podľa vás mali na váš vývoj výrazný vplyv - tradičná hudba, Motown funk a čiastočne i klasická hudba. Akou cestou sa chcete v najbližšej budúcnosti vo svojej sólovej tvorbe ďalej uberať? Pred časom sa objavila dnes už asi neaktuálna správa, že začínate pripravovať pre CMP nový album. Aký je jeho osud? Ako hodnotíte kompiláciu, ktorú z vašej tvorby vydala spoločnosť CMP?
* MK: Z tej kompilácie som veľmi nešťastný. Fakt, že je to výber len z dvoch albumov, zachytávajúcich iba trojročné obdobie, pokladám za dosť zavádzajúci. Výber obsahuje i materiál, vydanie ktorého nikdy nebolo odsúhlasené, ako i moje príspevky z albumov iných umelcov. V snahe o nápravu som ponúkol nahratie nových skladieb, ale CMP to odmietla. O nových nahrávkach pre tento label nič neviem.
Čo sa týka budúceho smerovania, nikdy si nijaké neplánujem. Nechávam hudbu, aby mi určovala smer.
V roku 1995 vychádza ďalší spoločný album Jansen/Barbieri Stone To Flesh, ktorý možno označiť ako pokus o syntézu celej vašej predchádzajúcej tvorby. Popri jeho nesporných hudobných kvalitách považujem za jednu z jeho najväčších predností to, že na ňom kombinujete inštrumentálne kompozície so skladbami, ktoré opäť obsahujú Stevov vokál. Uvažujete aj v budúcnosti nad takouto koncepciou?
* SJ: Áno, nový album JBK _ism je mu v tomto vlastne podobný - striedajú sa na ňom inštrumentálne a spievané skladby. Okrem dvoch skladieb s mojím hlasom ďalšie tri spieva speváčka Zoe Niblett (speváčka kapely Locust - pozn. aut.).
Album Stone To Flesh je nepochybne jedným z vrcholov vašej doterajšej viac než dvadsaťročnej vzájomnej spolupráce. V čom sa podľa vás vaše talenty vzájomne dopĺňajú - a čo si najviac vážite u toho druhého?
* RB: I keď obaja máme k hudbe vlastný individuálny prístup, uznávame i metódy a názory toho druhého a svoju prácu navzájom podporujeme. Neviem s určitosťou povedať, prečo sa nám dobre spolupracuje i na technickej úrovni, ale zvyčajne ide vždy všetko bez problémov.
Richard, v poslednej dobe vyšli štyri štýlovo značne rôznorodé albumy, na ktorých ste sa podieľali - live-album Coma Divine skupiny Porcupine Tree, ktorej ste členom, váš spoločný projekt so Stevom Jansenom a Nobukazu Takemurom Changing Hands, debutový album skupiny Indigo Falls a nedávno vyšlo i pokračovanie projektu Marco Polo talianskej dvojice Alesini/Andreoni, na ktorom ste sa spolu so Stevom taktiež zúčastnili. Nemáte pocit, že táto istá nielen štýlová „nadprodukcia“, ktorá na jednej strane určite teší všetkých vašich priaznivcov, môže byť pre vašu ďalšiu umeleckú tvorivosť zároveň i trochu nebezpečná?
* RB: Chápem, o čom hovoríte. Ale ak vydám každé dva-tri roky jeden album, poslucháči si sťažujú, že to je málo. Na druhej strane, ak vydám tri-štyri albumy v jednom roku, niektorí kritici sa k tomu stavajú negatívne. Čo sa týka spomínaných albumov, Coma Divine je staršia nahrávka z koncertného vystúpenia, na albume Marco Polo som iba hosťoval a moja práca trvala jedno popoludnie. Zostávajú Indigo Falls a Changing Hands. Tieto dva veľmi odlišné projekty, pokrývajúce dve rôzne hudobné oblasti, sa mne osobne zdajú byť vcelku zaujímavé.
Je vydarený koncertný album Coma Divine skupiny Porcupine Tree akýmsi uzatvorením jednej kapitoly jej tvorby - alebo bude skupina i v budúcnosti bez väčších zmien pokračovať v experimentálno-rockovej línii, vytýčenej svojimi zatiaľ vrcholnými albumami The Sky Moves Sideways a Signify? Ako sa cítite v pozícii rockového hudobníka?
* RB: Coma Divine je uzatvorením progresívnejšieho a expanzívnejšieho hudobného štýlu posledných albumov. Chceli sme zachytiť živé predstavenia týchto skladieb, pokiaľ v nás pretrváva toto nadšenie. Čo sa týka druhej časti otázky - v pozícii rockového hudobníka sa cítim veľmi príjemne. Vždy som sa považoval za rockového hudobníka. Očividne nie som jazzový, soulový, new age, techno, hip hopový, klasický ani folkový hudobník. Rocková hudba zahŕňa tú najširšiu rôznorodosť hudobných štýlov a typov umelcov. Myslím, že hranice môjho hudobného vkusu sú dosť široké a najmenej deväťdesiat percent mojich platní možno nájsť v rockovo-popovej sekcii hudobných obchodov.
Indigo Falls, váš spoločný projekt s manželkou Suzanne, nadväzuje na veľmi silnú popovú líniu vašej doterajšej tvorby, reprezentovanú najmä albumom Catch The Fall od The Dolphin Brothers a vaším spoločným projektom s členom skupiny No-Man Timom Bownessom Flame. Rovnako ako spomenuté albumy i Indigo Falls predstavuje modernú pop music s pozoruhodnou pestrosťou nálad jednotlivých skladieb. Ako dlho vznikal celý album, na ktorom nachádzame i skladbu Wilderness pochádzajúcu ešte z roku 1993 - a aké sú vaše plány s Indigo Falls do budúcnosti?
* RB: Vydanie tohto albumu trvalo veľmi dlho, pretože sa stále dávala prednosť iným projektom, predovšetkým kvôli finančnej stránke. V dôsledku toho viaceré zo skladieb sú pomerne staré a nereprezentujú smer, ktorým sme sa teraz - Suzanne a ja - pustili. Album bol skutočnou kolekciou mojich hudobných skokov späť, ktoré Suzanne pretvorila na piesne. Očakávam, že pri budúcom albume bude Suzanne viac komponovať, čo sa odrazí v silnejších skladbách. Ja ho pravdepodobne budem produkovať a aranžovať.
Na albumoch Indigo Falls a Flame mi imponuje akási ich na pop music neobvyklá vážnosť a serióznosť. Súhlasíte s takouto charakteristikou - a sú tieto vlastnosti typické i pre vás osobne?
* RB: Vždy mi viac vyhovovala pop music, ktorá v sebe mala temnejší, hlbší prvok, napríklad - ako som už spomenul - Roxy Music, David Bowie, Kate Bush, Massive Attack, Portishead atď. Zrejme som istým spôsobom pesimistická povaha, vidím však krásu v smútku a temnote a to do určitej miery ovplyvňuje i moju hudbu.
Odzrkadľuje váš zatiaľ posledný spoločný projekt s japonským DJ-om a remixérom Nobukazu Takemurom - album Changing Hands, ktorý je štýlovou kombináciou ambientnej hudby s tanečnou - váš skutočný záujem o dnešné hudobné trendy, alebo ide skôr o akýsi žánrový výlet do trochu iných hudobných sfér? Z koho strany vyšla iniciatíva k tejto spolupráci?
* SJ: Myslím, že táto hudba je veľmi zaujímavá. Tým, že tieto žánre často pracujú s neobvyklými rytmami a ambientnými náladami, sú akosi spriaznené s oblasťou, v ktorej pracujeme ja a Richard. Zdalo sa, že spolupráca na tomto projekte bola dôsledkom prirodzeného vývoja. Podnet k nej dal náš spoločný japonský priateľ, ktorý pracuje v zákulisí.
Steve, je známa Vaša dlhoročná spolupráca s japonským skladateľom a spoluzakladateľom legendárnych YMO Yukihirom Takahashim. Po viac ako desiatich rokoch od vášho vynikajúceho spoločného singlu Stay Close je na svete Váš najnovší spoločný projekt Pulse. Môžete nám ho trochu priblížiť?
* SJ: Takahashi za posledné roky venoval mnoho času vybudovaniu vlastnej nahrávacej spoločnosti a štúdia spolu so svojím priateľom, módnym návrhárom Yohji Yamamotom, ktorý sa teraz stal v Japonsku známym i ako spevák a skladateľ. Táto nezávislosť Takahashimu umožnila oživiť náš pracovný vzťah a navrhnúť mi spoluprácu, keďže jeho predchádzajúce postavenie u EMI mu dovoľovalo nahrávať iba pre domáci trh. Stretli sme sa v Japonsku a behom dvanástich dní sme zložili hudbu. Potom som mal v Londýne týždeň na otextovanie, po ktorom Yukihiro prišiel a nahrávalo sa s britskými hudobníkmi a vokalistami - a ihneď potom odišiel mixovať. Bola to blesková rýchlosť, čo je veľmi typický spôsob práce pre Japoncov.
Hudobne je Pulse pre mňa jednoduchá a poctivá kolekcia popových piesní s určitými odchýlkami, ale i platforma pre uvedenie a spoluprácu zaujímavých hudobníkov. Keď zoberiete do úvahy, aká prevaha komercie a väčšina vysoko profilovaných talentovaných hudobníkov zo západu vládne na japonskej hudobnej scéne, zistíte, že je tam veľmi málo priestoru pre alternatívu - je však možné, aby sa alternatívne projekty dostali von inými kanálmi ako tými už zavedenými.
Môžete nám prezradiť - vzhľadom na štýlovú rôznorodosť projektov, na ktorých sa zúčastňujete, čo vás zaujalo z aktuálnej hudobnej produkcie 90. rokov? Čím vás najviac upútala skupina No-Man, s ktorej členmi v 90. rokoch často spolupracujete?
* SJ: Myslím, že štýl a rôznorodosť našich projektov nemá vzťah k typu hudby, ktorý jeden či druhý z nás počúva. Je to skôr určitá pozícia, ktorú každý z nás má, čo sa týka nápadov, ktoré do hudby vnášame. Richard, Mick a ja skladáme hudbu spôsobom, ktorý je trochu neobvyklý v tom, že sa v skladbe pokúšame skôr zachytiť určité nálady ako typické harmonické štruktúry, ktoré sú bežné. A potom, štruktúry a vrstvy v našich skladbách nám nie vždy práve uľahčujú skladanie. Myslím, že je to tým, že sme hudobníci - samoukovia, takže skladáme skôr spontánne. Keď však spolupracujeme s inými umelcami, zvyčajne nemôžeme používať tieto inštinktívne metódy, naša práca musí viac ladiť s tradičnými metódami. Skutočne sa to mení od jedného projektu k druhému, a to spôsobuje rôznorodosť.
No-Man nás oslovili na spoluprácu, pretože ich zaujal náš individuálny hudobný prístup. Pre nás to bola zaujímavá zmena a príležitosť spolupracovať na hudbe, ktorá bola v tom čase celkom súčasná a zrozumiteľná. S chlapcami z kapely sa nám dobre pracovalo, čo bolo, keď uvažujem retrospektívne, dané tým, že sme ich mali radi ako ľudí, s ktorými sme mohli dať dohromady nejaké nápady. Urobili sme tiež veľmi malé klubové turné po Veľkej Británii - to bol zážitok sám osebe, keďže sme tento druh turné nezažili veľa rokov. Celkovo to bola veľmi plodná spolupráca, pretože Richard odvtedy spolupracuje so Stevom Wilsonom na jeho sólovom projekte Porcupine Tree a ja som prizval huslistu Bena Colemana k spolupráci na nejakých nahrávkach a turné.
Pre vašu spoločnú kariéru je už od jej začiatkov charakteristická kolektívna tvorba - či už v rámci skupinových projektov ako Japan, Rain Tree Crow a viacerých ďalších - alebo aj čo sa týka veľmi úzkej vzájomnej spolupráce vás dvoch a Micka Karna na vašich spoločných projektoch. Neuvažovali ste niekedy nad úplne sólovými albumami?
RB: V istom bode zrejme začnem pracovať na sólovom albume. Keď však človek pracuje sám, je obtiažne nestratiť nadhľad nad svojou tvorbou, bez istého druhu spätnej väzby či zásahu iných ľudí. Nahrávanie v partii mám rád, taktiež rozdelenie zodpovednosti. Mnohí umelci, ktorých som videl pri nahrávaní sólového albumu, sa mi zdali byť dosť nešťastní a otrávení napätím a pochybnosťami.
* SJ: Postupne si zhromažďujem materiál na sólový album, ťažko však povedať, kedy ho dokončím. Stále pracujem na iných projektoch a vždy, keď pominie tlak, dám si pauzu, namiesto toho, aby som pracoval na svojom albume. Asi to nie je správny postoj, skôr výhovorka, nie? Každopádne je to projekt, na ktorom chcem pracovať bez tlaku a stresu - nechám si naň radšej viac času...
Mick, ako vyhľadávaný štúdiový inštrumentalista ste spolupracovali s množstvom uznávaných osobností ako Gary Numan, Bill Nelson, Yukihiro Takahashi, Mark Isham, Midge Ure, Kate Bush, Joan Armatrading, Nusrat Fateh Ali Khan, Michael Brook. Na spoluprácu s kým spomínate najradšej?
* MK: Pokiaľ sa pamätám, žiadna spolupráca neznamenala pre mňa viac ako ktorákoľvek iná. Každá z nich má svoje vlastné spomienky a dôvody byť jedinečnou; Gary Numan preto, lebo to bola moja prvá aktivita mimo Japan, Midge preto, lebo sme zostali trvalí priatelia - o každom z nich by som mohol niečo povedať.
Aké sú vaše najbližšie hudobné plány? Ako to vyzerá s vaším novým spoločným albumom, ktorý pripravujete pod „značkou“ JBK - bude štýlovo podobne pestrofarebný ako Beginning To Melt alebo ste tentokrát zvolili inú koncepciu?
* RB: Nový album _ism je už dokončený a vyjde na jeseň 1999. Je to neobvyklý a veľmi komplexný album. Obsahuje rôzne pre nás obvyklé hudobné témy a očividné sú i nové oblasti a prístupy. Teraz budeme pár mesiacov odpočívať, takže nemám presnú predstavu, aké budú naše ďalšie kroky. Pravdepodobne odohráme množstvo koncertov na podporu nového albumu.
Hudba je vaším zamestnaním. Aké sú vaše mimohudobné záľuby?
* SJ: Dobré jedlo, fotografovanie, filmy, počítače (Macintosh) a neuveriteľné možnosti ich využitia - nikdy však nemám čas všetky vyskúšať!
* MK: Robím sochy, varím, v poslednej dobe rád pečiem. Rád čítam, venujem sa záhrade, a pokiaľ môžem, cestujem.
Ak sa dnes všetci traja obzriete späť - na ktoré zo svojich albumov ste zatiaľ najviac hrdí?
* SJ: Asi Rain Tree Crow, pretože nám umožnil rozvíjať nápady ideálnym smerom. Myslím tým improvizované hranie v prostredí špičkovo vybaveného štúdia. Bol to síce absurdne nákladný spôsob robenia hudby, dal nám však šancu nájsť svoje muzikantské i skladateľské ja. Výsledná nahrávka má „drajv“ - a zároveň počujete pohyb vzduchu.
* RB: Ja osobne by som dal rád dokopy kompiláciu obľúbených skladieb. Najviac ich obsahujú albumy Catch The Fall, Beginning To Melt a Stone To Flesh. To však nie sú „úplné“ albumy. Z kompletných albumov som najviac hrdý na Tin Drum, Stories Across Borders, Rain Tree Crow a Changing Hands.
* MK: Tin Drum. Rain Tree Crow. Polytown. The Tooth Mother. _ism.
Vďaka za rozhovor a na záver mi dovoľte zaželať vám veľa úspechov vo vašej ďalšej tvorbe, ktorou sa vám už takmer dvadsať rokov úspešne darí stierať hranice medzi pop music a umením.
Peter Gavalier
Preklad: Soňa Weissová
(Rozhovor vyšiel v štvrťročníku Vlna)
