Andrew Broder (Fog) robil tento album s akcentom na jedinú jednoduchú otázku: je možné gramofón používať pri hraní tak, aby to nepôsobilo ako šoférovanie - aby to nevyznelo len ako bezduché predvádzanie "šoférskych" schopností hudobníka? Odpoveď na túto otázku je zložitá, no o to krajšia, tiež vtipnejšia, miestami aj trochu smutná, ale svojím sladkým, downbeatovým spôsobom v určitom zmysle takisto povznášajúca. Alebo, keď má byť odpoveď jednoduchá, môže znieť áno. Ovplyvnený post-rockom, folkom a bluesom a rovnako aj hip-hopom, Broder sa vynasnažil nahrať album, ktorý poslucháčom pohne - a to nielen do tej miery, že si bude do rytmu pokyvkávať hlavou a myšlienkami rozplietať hudobníkovu techniku. Pravdaže, toto je riskantná taktika, ktorá Fog necháva otvorená netlmeným útokom zo všetkých strán, avšak keď je správne využitá, môže vypáliť do víťazného konca. Využitie gitary a spevu pridáva tejto platni na unikátnosti. Je to album s pocitom tak prostomyselnej zvláštnosti, že necháva poslucháča na pochybách, či sa vôbec nájde niekto, kto by ho dokázal aspoň viac-menej úspešne zopakovať, alebo či tu vôbec je niečo také, čo sa ešte raz zopakovať dá. Nedá sa opísať, čo Broder robí, je nutné nechať ho prehovoriť za seba. Jeho argumenty sú veľmi silné.