Nový album muzikanta menom Max Tundra začína takmer terchovským píšťalovým motívom, ten však neznie dlho a ku slovu sa dostávajú aj ďalšie zvukové fragmenty, striedajúce sa v rýchlom slede, poznačenom dobou videoklipov. Nečakajte prosím žiadne závažné posolstvo (a nečakajte ani, že sa videoklip Maxa Tundru naozaj objaví na MTV): hudba je nezáväzná hra, skôr ako hranie na nástroji hranie sa s nástrojom (tým je teraz počítač), skusmé (a skúsené?) testovanie nových možností, ktoré bolo aspoň pre mňa zaujímavou ukážkou ľudskej tvorivosti. Táto elektronická tvorba je plná kontrastov, prekvapení a hlavne nadhľadu. Zvuky, ktoré by každý normálny človek pokladal za rušivé a nie práve najvydarenejšie počítačové vedľajšie produkty (zrýchlené prehrávanie MIDI súborov či slučiek, prípadne niečo ako zvuky sprevádzajúce chybové hlásenia systému Windows), dokáže Max Tundra skvele využiť. Jeho mix pôsobí prirodzene napriek množstvu súčastí a zdanlivo nepodstatných drobností. Niektoré úryvky vám možno budú pripadať povedomé, niektoré časti monotónne: stačí však zmiešať dokopy dva rozličné a je z toho zrazu niečo úplne iné. Niečo, čo vás zaujme, čo narába s banalitou nebanálnym spôsobom. Je tu hnací motor - rytmus (síce občas prestane, zrýchli alebo spomalí), aj melódia či harmónia by sa nejaká našla, všetko však pôsobí ako odraz dnešného hudobného sveta v krivom zrkadle mysle pomäteného poslucháča, akým sa možno stanete aj vy, keď tento album dopočúvate do konca. Max Tundra nás prekvapí na každom kroku: vždy spraví niečo nepredpokladateľné. Mierne strelený inštrumentálny pop dvadsiateho tretieho storočia sa hlási o slovo už teraz - pri troške fantázie sa naňho dá aj tancovať.

Ľudovít
3/4 Revue