Prvé, čo na Soniných pesničkách rozpoznáme, je jej príjemný medový hlas. Napriek tomu sa nepovažuje za speváčku: „...keď už, tak skôr pesničkárka“. Práca v rozhlase, kde má na starosti alternatívnu hudbu a world music, jej aj po rokoch prináša radosť z objavovania a veľký prehľad. Vo vlastnej hudbe si však zachováva osobitosť, ktorá časom dozrieva ako víno. Pesničky si sama skladá, textuje aj hrá. Nestavia na virtuozite ale jej hra je dostatočne suverénna aj empatická a poskytuje jasnú navigáciu. Je otvorená tvorivému partnerstvu, no hlavným impulzom je vždy ona sama. Okrem gitary hrá aj na iné nástroje, čo v poslednej dobe využíva aj pri nahrávaní. „Také domáce štúdiá, kde si s tým druhým človekom ako priateľ s priateľom, otvárajú pohľad na celú vec. Prinášajú pokoj a tvorivosť,“ komentuje zrod svojho najnovšieho albumu Santa Barbara.



Kde sa nachádza Santa Barbara?
V Californii, na brehu Pacifiku, sto kilometrov od Los Angeles.

Tam si bola „na krásnej bielej lodi“?
Nikdy, je to skoro ako v tej pesničke „...a nigdá som tam nebou“. Kde sa nachádza Santa Barbara som sa všetko dozvedela až dodatočne. Pesnička ku mne prišla ako vnuknutie. Vírilo mi to v hlave, zachytila som iba ten pocit a obrázky, ktoré som videla v hlave. Keď píšem pesničky premietajú sa mi pritom také súkromné videá. Názov mesta aj jeho situovanie na brehu oceánu, to všetko prišlo samé spolu s muzikou. Až potom som sa o to začala zaujímať, či také miesto vôbec existuje a kde.

Takže keď tvoríš, zažívaš astrálne výlety mimo svojho tela?
Mávam také tripy, ale nie sú podporené nijakou chémiou, iba tou mojou vnútornou...

Okrem hudby, textov a spevu si sa podpísala aj pod akustické a elektrické gitary, basgitaru, perkusie, klavír aj ústnu harmoniku. Je to do značnej miery tvoje osobné dielo. Ako sa ti v štúdiu hralo samej so sebou?
Bolo to zvláštne, ale bol to aj zámer. Už predtým som uvažovala, aké by to bolo prísť do štúdia „nepripravená“ a vymýšľať niečo na mieste. Týkalo sa to aranžérskeho dotvorenia a zvuku, inak všetky pesničky som mala už hotové. Niektoré som v takej holej podobe hrala predtým už aj v kluboch.

Santa Barbara je komornejší album než predchádzajúce, ale úplne sama si ho nenahrávala. Kto ti ešte pomáhal?
Oporou mi boli Ajdži Sabo a Maťo Zajko. Na kontrabase s nimi hral Martin Gašpar. Niektoré gitary nahral Pedro Granec - on bol za tie dva roky mojím druhým ja -, a niečo pridala aj Janka Krajčovičová a Dano Salontay.

Aranžovala si všetko sama?
Väčšinu vecí sme mali v rukách sami dvaja s Pedrom, v niektorých prípadoch som to ale radšej postúpila iným, či už to boli chlapci zo Slide & Udu, alebo Janka Krajčovičová. Jej prínos sa prejavil aj na titulne pesničke. Keď sme ju nahrali, znela od začiatku až do konca rovnako. Janka vtedy prišla s otázkou „prečo tam musia hrať stále všetky nástroje?“ a pomohla veci tým, že jednotlivé stopy nahrávky trochu preplela.



Vznik tohto albumu bol pre teba experiment. V čom to spočívalo?
Mohla som postarom zavolať nejakú kapelu, s ktorou by sme urobili aranžmány k hotovým veciam. Nastúpili by sme na dva týždne do nejakého štúdia, kde by sme to odohrali presne tak, ako sme si to pripravili a v stanovenom čase by sme to aj uzavreli. V tomto prípade sme si spolu s Pedrom povedali, že sa nikam neponáhľame, pesničky mám už hotové a teraz sa budeme hrať, hľadať zvuky a ďalšie možné cesty, ktoré by ich možno trochu ozvláštnili.

Kam speješ oproti minulosti?
Asi na začiatok, späť k pesničkárstvu a k jednoduchosti. Nemám chuť ani necítim potrebu tvoriť tak ako v osemdesiatych rokoch, ale chcela som si tým prejsť. Chcela som hrať s bigbítovou kapelou, no popri skupine Strom som fungovala stále aj ako pesničkárka. V Strome som v tej dobe bola v pozícii interpreta. Nehrali sa moje pesničky, ale vždy som si vytriedila, ktoré chcem a ktoré nie, takže som spievala iba tie, čo sa páčili aj mne a mohla som za nimi stáť. Potom prišlo obdobie v ktorom som sa akoby bála opustiť kapelu, alebo som stále mala pocit, že tá kapela musí byť. Teraz už ten pocit nemám. Dnes si veľmi rada zahrám s ľuďmi, s ktorými si rozumiem a ktorých si muzikantsky vážim, viem, že si nemusíme nič vysvetľovať, sadneme si a zahráme si spolu tak, ako keď hráš s niekým spoločenské hry, alebo sa len porozprávate a posedíte.

Experimentuješ aj s gitarou?
Asi päť nových vecí na albume vzniklo v takom alternatívnom ladení, ku ktorému som sa dostala úplne náhodne. Mala som gitaru, ktorá ma neposlúchala, mala hrozný zvuk. Chcela som ju predať, ale nikto ju nechcel kúpiť. Gitara stála v stojane, išla som okolo a rozhodla som sa, že povolím struny, dám ju do puzdra a už ju odtiaľ možno nikdy nevyberiem. Medzi tým ma čosi od toho odpútalo, odišla som a keď som potom náhodou išla okolo a zavadila o struny, ozval sa prekvapivo príjemný súzvuk. Kedysi hluchá gitara zrazu ožila.




Aké konkrétne ladenie to bolo?
Od najtenšej struny to bolo D#, G#, F, C #, G#, D#.

To nevyzerá ako akord, na ktorý by stačilo jednoduché barré. Všimol som si, že často hrávaš s otvorenými strunami...
Ja ani barré akordy neviem chytať, lebo mám krátke prsty. Za tie roky som si našla vlastnú cestu. Je to z núdze cnosť, musím hrať tak, ako mi prsty narástli. Po akordoch s otvorenými strunami prišlo na rad aj toto ladenie, ktoré mi stále otvára okná a ja sa dostávam do nových priestorov.

Martin Chrobák (šéfredaktor NP)

P.S. rozhovor uverejnený v hudobnom časopise Nový Populár (júl-august 2010);