Projekt mindMap založili Emil Maťko a Igor Iliaš na jeseň v roku 2000. Prvé demo s názvom _Faces_ pozostávajúce zo 6 skladieb v prevažne ambientnom duchu vyšlo v lete roku 2001. Postupom času sa začal predstavovať mindMap naživo ako čisto elektronický projekt, neskôr obohatený o vokál v podaní speváčky Dady, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou kapely. Jedno z prvých vystúpení vyšlo ako druhé demo s názvom live:subterra. V marci 2003 vychádza na talianskej značke Afe records prvý album Plochy, pričom tvorba sa posunula viacej do down-tempa a trip-hopu. V snahe oživiť živé vystúpenia začala kapela vystupovať obohatená o flauty. Rastúci význam spevu a akustických nástrojov sa podpísal pod nový album s názvom Gran-ahua (recenziu si môžete prečítať v aktuálnom Vlnobití), ktorý vyšiel na slovenskej značke Ambsine records. Skladby mindMap vyšli na viacerých kompiláciach na Slovensku a v zahraničí, pričom zatiaľ najväčším úspechom je účasť na kompilácii Megasoft Office francúzskeho vydavateľstva F-Communications.
Rozhovor s Igorom Iliašom (I..I.), Emilom Maťkom (E. M.) a Danou Mazalovou (D. M.) sa začal niekedy koncom novembra v Nu Spirit bare a bol dokončený, via internet, tesne pred vianocami.


P.Š.: Začnime úplne od začiatku. Ako sa všetko začalo? Venovali ste sa hudbe už pred založením mindMap? Kedy, kde a za akých okolností ste sa stretli?

I. I.: Na strednej škole hral Emil v kapele s názvom Morfus Anima klasicky so spolužiakmi v garáži, a ja som v tom čase s kámošmi (dnes si hovoria Ear Drum Kru) skúmal možnosti hudobných počítačových programov. Vtedy to boli ešte len jednoduché 4-stopové trackery, nemali sme žiadne zvuky, všetko sme samplovali z cédečiek. Boli sme nadšení možnosťami počítača, dokázali sme nad tým presedieť celé hodiny, avšak vtedy som vôbec nemal ambíciu to niekomu púšťať či nejako inak to prezentovať. Emil počúval radikálny metal, ja elektroniku, veľa sme o hudbe polemizovali. Istý čas sme dokonca s ďalším spolužiakom – raperom, väčšinou v alkoholovom opojení, robili hip-hop. Bola to veľká zábava, avšak opäť bez ambícií prezentovať sa. Vážnejšie sme sa hudbe začali venovať až s mindMap-om. Chceli sme spojiť dva rôzne pohľady na ambient: dark ambient/industrial a elektronický ambient a využiť možnosti syntetizátorov. Tak sme nahrali demo _Faces_ a začali sa prezentovať aj navonok. Časom sa rozvinula spolupráca so speváčkou Dadou a neskôr sme začali vystupovať na živo a pre oživenie prizývať flautistky.
D.M.: Ja sa venujem hudbe odmalička, špecializovaná hudobnícka trieda na základnej škole mi ponúkala rôzne možnosti angažovať sa v zboroch, súboroch, muzikáloch. Takže ten základ bol bohatý na skúsenosti z pódia a všetko čo k tomu patrí. Počas štvorročného odmlčania sa na strednej škole som stretla Igora a vtedy začínajúci mindMap. Keďže som niekedy mala výhrady voči celkovej harmónii, nedalo mi a začala som čoraz viac zasahovať aj do samotnej tvorby.

P.Š.: Mali ste nejaké vzory z domácej alebo zahraničnej elektronickej scény, podľa ktorých ste sa zo začiatku orientovali?

E. M.: Nemyslím, že by sme sa chceli v začiatkoch na niekoho podobať a nesnažíme sa o to ani teraz. Osobne počúvam dosť inú hudbu ako produkujeme s mindMap, čo je do značnej miery spôsobené aj tým, že už 8 rokov robím malé hudobné vydavateľstvo (black orchid productions), ktoré je zamerané prevažne na abstraktnú elektroniku, industrial a dark rock.
I. I.: Nenazval by som to vzorom typu ,,chcem byť ako XXX“, ale keďže umenie je akýmsi invenčným plagiátorstvom a každá hudba na mňa nejako vplýva, moji obľúbenci sú: Future Sound of London, Orb, Dead Can Dance, Autechre, Boards of Canada, Aphex atď.

P.Š.: Povedzme si niečo viac o jednotlivých albumoch, o debute _Faces_ (2000), o Plochách (2003) a nakoniec o Gran-ahua z minulého roku.

I. I.: _Faces_ nie je album, je to naše prvé demo, ktorým sme testovali reakcie poslucháčov. Je dosť infantilné, miestami naivné, ale bolo to od srdca... Plochy obsahujú podľa mňa našu najlepšiu skladbu Da Song, deväť minútový atmosférický epos temných plôch aj dynamických rytmov... škoda len, že po technickej zvukovej stránke to nie je ono, v tejto oblasti je stále čo doháňať. No a Gran-ahua je zatiaľ technicky najlepší a hudobne najrozmanitejší, obsahuje viac spevu a živých nástrojov, niektoré skladby znesú aj bežní ,,rádioví“ poslucháči.
E. M.: Veľký rozdiel medzi jednotlivými albumami je najmä v samotnej kompozícii a od nej odvodenej pestrosti a zaujímavosti skladieb. Na _Faces_ môžete počuť takmer výlučne len syntetizátory. Skutočnosť, že sme začali hrávať naživo so speváčkou Dadou sa odzrkadlila na albume Plochy, na ktorom bol zastúpený už aj spev a viacej živých nástrojov. K výsledku sa pridalo aj to, že sme začali v oveľa väčšej miere využívať softvérové a hardvérové možnosti. Album Gran-ahua predstavuje prirodzené pokračovanie nášho vývoja, pričom sú skladby v oveľa väčšej miere postavené na speve a živých nástrojoch.

P.Š.: Predsa len poďme trochu viac do hĺbky. Ja vo vašej hudbe počujem, okrem spomínaného, prvky folklóru, teda hlavne vo vokálnych prejavoch, v Gerlachu je myslím drumbľa, potom sa sem tam mihnú názvuky nu jazzu, v Akusii počujem neoromantické reminiscencie, no a keď si spomenul Da Song,, tak tam ma zaujal ten gitarový riff…

I. I.: Našim zámerom je robiť pestrú a zaujímavú hudbu, nie len kopírovať nejaký štýl elektronickej hudby a znieť presne ako niekto z U.K. Veď prečo nevyužiť bohaté slovenské tradície? Emil si nedávno kúpil fujaru!
D. M.: Ja som sa folklórnemu spievaniu venovala 8 rokov, takže je to možné, aj keď to nie je mojim zámerom. Bolo to prirodzené, i keď teraz už nezaťahujem .
E.M.: Všetky skladby sú odrazom nálad a pocitov, ktoré sme v čase ich komponovania mali. Nakoľko sú medzi ich komponovaním aj dvojročné rozdiely, znejú niektoré skladby dosť rozdielne. Vedome sme k folklóru nikdy neinklinovali, ale osobne si myslím, že kapela, ktorá zaujímavo a dobre skĺbi slovenský folklór s novými progresívnymi hudobnými štýlmi to môže dotiahnuť poriadne ďaleko aj z medzinárodného hľadiska. Veľmi rád by som viacej využíval už spomínanú fujaru alebo drumbľu. Gitary v Da Songu sú dosť abstraktné a boli jedny z prvých, ktoré som vôbec nahral...


P.Š.: V niektorých skladbách na Plochách (najviac asi v Sare), cítiť ducha Jeana Michel Jarreho. Podobne pracuje napríklad Air a ďalšie francúzske skupiny, ktoré Jarreho považujú za klasiku žánru a retronávraty za inovatívne. Počujem to tam len ja, je to teda náhoda, alebo ste chceli dosiahnuť práve tento efekt?

I. I.: No zámer to určite nebol, i keď Jarreho mám rád. Pri Sare som sa pohrával s chvením a vibrovaním basy, od toho sa to potom odvíjal celý motív. Takže asi náhoda.


P.Š.: Padli tu pojmy ako dark ambient, temné plochy, avšak už na _Faces_ cítim určitý optimizmus, hlavne v „klavírnych“ sólach…

E. M.: Máš pravdu. _Faces_ bol relatívne pozitívny album. Ten optimizmus asi pramenil z toho, že sme len začínali a ja osobne som bol dosť ohúrený možnosťami syntetizátorov, ktoré sme vtedy takmer výlučne používali. Tento „radostný“ stav sa asi premietol do skladieb. Aj preto skĺzlo _Faces_ miestami do infantilnosti.
I. I.: Pôvodne sme chceli byť veľmi temná kapela, ale vypálilo to tak, že jeden náš známy nás označil za ,,plážový ambient“.

P.Š.: Ako prebieha proces skladania, respektíve nahrávania jednotlivých skladieb?

I. I.: Väčšinou spoločne rozvíjame základný motív, ktorý vychádza buď odo mňa alebo od Emila, ktorý nahrá gitary na ktorých staviame, alebo sa chytíme textu a z neho vyplývajúcej melódie od Dady. Programovanie bicích a elektroniky plus kompozície, aranžmány a výsledný mix na PC sú mojou parketou, pričom Dada to celé priebežne dolaďuje. Emil nahráva resp. sampluje gitaru, prípadne iný akustický nástroj a iné syntetizátorové zvuky, výsledný produkt je málokedy prácou len jedného človeka. Častokrát sa pri starších skladbách dohadujeme, kto ktorú časť vlastne zložil...

P.Š.: Používate vzorky z iných, už nahratých skladieb, alebo Emil všetko prednahráva?

I. I.: Na rozdiel od väčšiny elektronikov my používame takmer výlučne vlastné zvuky, okrem zopár hlasových samplov nič nie je preberané či samplované. To ale neznamená, že som proti samplovaniu, napr. taký Amon Tobin – je až neuveriteľné, ako dokážu takíto ľudia harmonicky zladiť také rôznorodé útržky iných skladieb a samplov do nového, fascinujúceho celku.
E. M.: Skutočnosť, že si nahrávame zvuky sami je do veľkej miery spôsobená tým, že máme relatívne dobré mašinky. Myslím, že je ľahšie si niečo zložiť, nahrať a získať originálnu stopu ako počúvať a vyberať z kvanta samplovacích diskov.


P.Š.: Ako vznikali texty k najnovšiemu albumu? Viem, že ste pri ich komponovaní využili dosť netradičné postupy. Môžete nám ich priblížiť?

D. M.: Princíp komponovania takýchto textov vznikol z Michaelinej iniciatívy, aj keď to čo počuť na albume je už viac-menej môj systém skladania. Ide o mechanické kombinovanie slabík slov už existujúceho celku, tak aby vznikali zreteľné slová, ktoré môžem spájať do viet, potom frázovať a popri frázovaní súčasne tvoriť melódiu.


P.Š.: Môžeš mi prezradiť, aké „existujúce celky“ si použila, alebo je to irelevantné?

D.M. Existujúce celky v tomto prípade znamená, že ak si práve čítam taliansku kuchárku a v texte (vo forme) vidím iný celok, urobím to. Obsah pôvodného textu pre mňa nie je prioritou, aj keď sa mi stáva, že vidím medzi mojim a pôvodným textom súvislosť. Napríklad jeden text, ktorý som vyskladala z rozprávky o narodení Ježiška nakoniec vyznieva ako modlitba. Tento dojem môže samozrejme posilniť aj melódia.

P.Š.: Skladba Gerlach sa objavila na výberovke Megasoft Office 2005 prestížneho francúzskeho vydavateľstva F Communications, na ktorom napríklad začínal aj Ludovic Navarre aka
St. Germain a iní medzinárodne uznávaní umelci. Ako došlo k spolupráci s F Commom a čo to pre vás znamená?

I. I.: V minulom roku sme nadobudli dojem, že sa za našu hudbu nemusíme hanbiť a môžeme ju prezentovať aj navonok, tak sme rozposlali demá žánrovo príbuzným vydavateľstvám. Niektorí sa ozvali, že je to fajn, ale nepasuje to do či už ekonomickej alebo hudobnej stratégie toho ktorého labelu. No a jedného dňa sa ozval F-communications, že pripravujú ďalší diel výberovky Megasoft Office a chceli by tam dať náš Gerlach. Nebolo čo riešiť...

P.Š.: Dobre, ale zmenilo sa niečo? Z vašich odpovedí cítiť skromnosť, takže nepredpokladám, že by sa o vás novinári bili a mobilným operátorom by vzrastali tržby kvôli vyzváňajúcim bookingovým agentom.

I. I.: Zaznamenali sme väčší rešpekt zo strany promotérov či kritikov. Na Slovensku to už zrejme tak chodí, že kým niečo nedokážeš vonku, nič neznamenáš. Neviem, či je to dobre alebo zle, v každom prípade by sme si mohli viac vážiť domáce veci.
E. M.: Pravdupovediac mam pocit, že rastúca odozva je do veľkej miery spôsobená skôr vydaním nového albumu. Účasť na Megasofte nás samozrejme zviditeľnila, ale asi je priskoro na hodnotenie pozitív, ktoré nám priniesla. Niekedy mám pocit, že aj keby sme zajtra vyšli napr. na WARP-e, veľa by sa toho z hľadiska nášho postavenia na slovenskej scéne nezmenilo.
I. M.: Možno by pomohlo remixovať Madonnu... 

P.Š.: Keď sme pri tých remixoch, nedávno som počul na debutovom albume skupiny Noisecut váš mix ich skladby Vesmírna cesta. Máte radi tento druh spolupráce, alebo inak- ako sa staviate k ponukám remixovať skladby (nielen) kolegov?

E. M. Ak nepočítam remix na našu skladbu Ice cubes, tak remix skladby Vesmírna cesta bol prvý remix, ktorý sme robili a pravdupovediac sme s ním veľmi spokojní. Radšej sa venujeme vlastnej produkcii, ale ponuku zremixovať zaujímavý track by sme určite neodmietli.
I. I.: Je to veľmi zaujímavá výzva pohrať sa s motívmi niekoho iného a naaranžovať veci po svojom a tak využiť širokú škálu možností, ktoré dnes počítače ponúkajú.

P.Š.: Sledujete súčasnú slovenskú hudobnú scénu? Čo vás z nej v poslednom období najviac zaujalo. Aká je v nej vaša pozícia?

I. I.: Jasné, že sledujem, mám doma celkom slušnú zbierku domácej elektroniky, napr. všetky tituly od DeadRed rec. – veľmi dobrý je posledný Abuse či výberovka remixov, výborné sú tiež click´n cuty od človeka, čo si hovorí Barbie Idijot či od Aleksa Svaensona... Výborný ambient robí Charon, i keď niekedy až príliš ponášajúci sa na severskú scénu. Na pódiu sme sa stretli s Tonym Grankom, jeho melodický a hravý prístup však asi ešte nebol zachytený na nijakom nosiči. Občas si tiež vypočujem menej elektronické slovenské veci ako napr. Noise Cut či Barflies. Aktívni sú tiež noiseri okolo zoskupenia Urbsounds, ich veci však málokedy vydržím počúvať dlhšie ako 10 minút. No a potom mám doma veľa českých CD: Nierika, Floex, Exctasy of Saint Theresa a kopec ďalších. Ale otázka zrejme smerovala na celú slovenskú scénu, z nej ma zaujal posledný album Petra Lipu na Lasicove texty, borci ako Müller či Kirschnerová sú mi sympatickí tým, že idú svojou cestou.... Páči sa mi, že slovenská scéna je čoraz viac rozmanitejšia, každý si nájde svoje, od SuperStar až po country.
E. M.: Sledujem. Podieľal som sa na vydaní kompilácie vydavateľstva Ambsine, kde som získal celkom dobrý prehľad o slovenskej elektronike. Okrem kapiel a projektov, ktoré vymenoval Igor, ma z elektroniky ešte celkom zaujal Eau de Toilette a potom niektoré veci od Burlasa. Myslím, že veľmi veľkým problémom je slabá propagácia a fakt, že aj tie kapely, ktoré aktívne hrávajú nemajú veľakrát vydaný žiaden nosič. Za dobré slovenské kapely vo všeobecnosti považujem Abuse, Ľahkú Múzu, The Jelly Belly a potom niektoré metalové kapelky.
D.M. Ja mám v sledovaní hudby ako takej trochu stagnujuce obdobie, závisí to od toho, čo sa momentálne deje v mojom osobnom živote. Ak niečo sledujem, alebo počúvam, väčšinou sú to hlasy, texty, pozerám sa na hudbu ako na celok. Momentálne nemám favorita, ktorého by som si púšťala všade, je to zvláštne, ale za posledný polrok som najviac ocenila ticho. Tento stav už nepotrvá dlho, už len preto, že nad tým rozmýšľam.

P.Š.: Tak to by ma fakt zaujímalo, ktoré matalové kapelky sú na tvojom zozname?

E.M. Nemôžem povedať, že by som ich aktívne počúval, ale napr. Morgain alebo Depresy. A ešte som zabudol spomenúť The Last Days of Jesus, ktorí hrajú gothic rock.
I. I.: Mne sa tiež páčia niektoré metalové kapely, napr. My Dying Bride či Slayer. A celý minulý polrok som počúval posledný album od Metallica.

P.Š.: Na čom momentálne pracujete? Kedy si budeme môcť vypočuť ďalší album?

I. I.: Momentálne čakám na inšpiráciu a rozmýšľam nad novými prístupmi.... Moje civilné zamestnanie ma dosť vyčerpáva. Teraz len mixujem novú skladbu, čo je len technická práca. Album zatiaľ neplánujeme, skôr by sme chceli viac skúšať a hrať s našim novým klarinet-saxofonistom, ak bude mať na nás čas.
E. M.: Ja som tiež viac-menej v latentnom štádiu. V poslednom čase si hrám na gitarke alebo synťáku. Chcel by som byť pri komponovaní nových vecí kritickejší a pripraviť toho viacej, aby bolo z čoho vyberať. Aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, veľmi veľa času zaberie príprava živých vystúpení, na ktorých je stále čo vylepšovať.
D.M. Ja som objavila čaro práce s textom. Veľmi sa teším z toho že môžem takto pracovať, resp. prácu s textom využívať aj v samotnom štúdiu na VŠVU a v umení vôbec. Snažím sa robiť aj na vizuálnej stránke živého hrania. Chcela by som zlepšiť celkový vizuálny dojem a samozrejme viac sa uvolniť, pretože na mňa spadá väčšina očí a ja im chcem ukázať viac.

Rozhovor: Peter Šulej