The Magic Carpathians Project tvorí poľská dvojica Anna Nacher a Marek Styczyński, ktorí sa v roku 1998 oddelili od skupiny Atman a začali sa venovať experimentálnej hudbe. Ich tvorba osciluje medzi etnom, NU jazzom, experimentálnymi zvukmi a inšpiráciou hudobnými tradíciami rozličných národov. Každý ich koncert je jedinečným zážitkom, založeným na improvizácii a využívaní originálnych nástrojov. Pod hlavičkou KM vydali 8 albumov, od začiatku sa držia vlastnej línie a vlastného hudobného štýlu. Okrem hlavného projektu sú autormi hudby k niekoľkým dokumentárnym filmom, kompilácií terénnych nahrávok a množstva ďalších hudobných a výtvarných projektov.
Oficiálne žijú v Novom Sade, ale ako sami o sebe tvrdia sú nomádi, takže miesto ich pobytu sa nikdy nedá určiť presne. Marek pracuje ako odborník na ochranu prírody v Popradskom národnom parku v Starom Sade a Anna prednedávnom začala prednášať teóriu médií na krakovskej univerzite. Vo svojom dome prevádzkujú galériu Stary Dom, v ktorej sa okrem iného nachádza aj Marekova zbierka etnografických nástrojov.
Anna Nacher nám porozprávala o poslednom albume Sonic Suicide, o ich vzťahu k prírode, hudbe, Slovensku a životu. A to v takmer dokonalej slovenčine.


1. Vyše 20 rokov ste pôsobili v skupine Atman. Čo vás viedlo k založeniu nového zoskupenia? Pokračujete v spolupráci s ostatnými členmi Atmanu?

Len Marek bol v Atmane celých 20 rokov, keď s nimi začal v '75 hrať, ja som mala len štyri roky. Naša spolupráca sa začala v roku 1996, už vtedy som mala napísané svoje prvé skladby, a začali sme nahrávať môj sólový album. Dokonca som sa podielala na albume Atmana „Tradicia“ a koncertovali sme spolu.
S projektom Karpaty Magiczne (The Magic Carpathians Project) sme začali v roku 1998 z viacerých dôvodov. Atman bol v tom čase už dosť známy a populárny, ako u publika, tak u kritikov nielen v Poľsku, ale aj v zahraničí. Ich albumy sa predávali v Nemecku aj v USA, pozvánky na festivaly a koncerty boli na dennom poriadku. Bolo jasné, že sa kapela bude musieť zaradiť prinajmenšom k poloprofesionálom, čo sa nie všetkým členom pozdávalo. Všetci mali totiž rozbehnutú kariéru mimo kapely. Oveľa dôležitejším momentom však bola naša chuť experimentovať zo zvukom. Tento fakt ostatní členovia nevedeli akceptovať, a tak sa naše cesty rozišli.
Stále spolupracujeme napríklad s bývalým basákom Atmanu Tomaszom Radziukom, ktorý s KM nahral už niekoľko albumov.


2. Ako by ste vysvetlili Ethnocore, váš vlastný hudobný štýl?

To je veľmi ťažká otázka, pretože zvyčajne rozmýšľame o hudbe skôr v mimohudobných termínoch. Myslím, že najkratšia a najvýstižnejšia definícia zahŕňa Deleuzov koncept „prakoreňa“, ktorý spolu s Felixom Guattarom popísali v Mille Plateaux: prakoreň spája ktorýkoľvek bod s ktorýmkoľvek iným bodom, jeho vlastnosti nemusia byť nevyhnutne rovnakého druhu. Vnáša do hry úplne odlišný systém znakov a dokonca aj bezvýznamné vzťahy.
Obidvaja sme veľkými fanúšikmi Deleuzea, navádza vnímať svet prostredníctvom rozmanitosti a pohybu a nie prostredníctvom jednoty a stability. Je to v podstate organická metafora. Prostredníctvom našej hudby vytvárame prakoreň sveta. Takýto koncept nám pri tvorbe hudby dáva potrebnú slobodu, takže môžeme používať rozličné hudobné výrazy, vrátane terénnych nahrávok ako citácií audio sféry okolo nás. Môžeme prekračovať hranice hudobných žánrov. Cestujeme spolu s hudbou, ktorýmkoľvek smerom nás práve zaujme a poteší.

3. Tvoj spev niektorí prirovnávajú k PJ Harvey alebo Patti Smith. Súhlasíš?

S prirovnaním k Patti Smith som celkom spokojná. Veľmi si ju vážim, a „Radio Ethiopia“ je jeden z mojich najobľúbenejších albumov. Skutočne ju obdivujem ako silnú a kreatívnu osobnosť, je tiež úžasná poetka. Stelesňuje všetky kvality hlasu, ktoré si vážim – zmyselnosť a životnú silu. Je počuť, že tento hlas vychádza zo skutočného ženského tela. Nepredstiera dokonalosť, spieva priamo zo svojho vnútra. Na druhej strane je tu nežnosť a krehkosť, ktorú predstavujú niektoré škandinávske speváčky: Anja Garbarek, Stina Nordenstam a im podobné. Mám rada aj tieto odtiene hlasu, ale pre mňa je to najťažšia stránka môjho vnútra, veľmi intímna a nie vždy som pripravená sa o ňu deliť s publikom. Takmer perfektnú rovnováhu medzi týmito dvoma protipólmi tvorí Šína z Dlhých Dielov. Mojich hlasových inšpirácii je veľa: Meredith Monk, Yoko Ono, Iva Bittová (na albume Svatba), Sainkho Namchylak, a ďalšie schované na mojej poličke s CD-čkami ako Catherine Janiaux, Anne Homler alebo Haco. Nikdy som nebola fanynkou Diamandy Galas, aj keď ma k nej prirovnávajú v každej druhej recenzii. Jednoznačne najinšpirujúcejšie hlasy pochádzajú z Euroázie, hrdelné spevy. Trvalo mi 10 rokov, kým som sa všetky tieto hlasové techniky naučila. No a teraz, po desiatich rokoch, som dospela k bodu, kedy som so svojím hlasom spokojná. Myslím si, že to je požehnaný moment. Cítim sa slobodná a OK kýmkoľvek som.

4. Často sa spomína, že v zahraničí ste populárnejší ako doma v Poľsku. Prečo myslíš, že je to tak?

Aj v Poľsku máme dosť fanúšikov, práve sme odohrali úspešné koncerty v Poznani, Wroclavi a v Sliezsku. Všade bolo viac ako 100 ľudí, čo nás celkom prekvapilo. Som veľmi vďačná, keď ľudia za nami po koncerte prídu. Niektorí sa zdajú skutočne dotknutí tým, čo práve počuli. Nie je nezvyčajné, že sa mi ľudia zdôverujú s vecami, ktoré dlho ukrývali hlboko v srdci.
Na druhej strane, je pravda, že o naše CD-čka je o niečo väčší záujem v zahraničí. Sme súčasťou globálnej siete improvizovanej, psychedelickej, experimentálnej hudby. Nechcem povedať, že sme dáke celebrity, len, že hudba funguje v takýchto globálnych priestoroch. Práve som posielala CD do Nórska pre webový časopis groove a aj v USA máme dosť fanúšikov. Ale aj v Poľsku sa v posledných rokoch zaznamenal väčší záujem o tento druh hudby. Možno preto, že ľudia sú už unavení z toho šou biznisu. Nehlásime sa k celému tomuto systému slávy a hviezd z jednoduchého dôvodu, sme príliš starí. Nebaví ma nosiť sexy nohavice a ukazovať prsia (ani Mareka nie ). ????
Teraz vážne, my sme si vybrali akým spôsobom života chceme žiť a hudba je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Byť súčasťou nezávislej scény pre nás znamená rozhodovať o svojom živote samostatne. Život bez dvojtýždenných cyklistických túr po Slovensku alebo bulharských horách by nestál za to.

5. Akú pozíciu má v súčasnosti ethno music na poľskej hudobnej scéne?

Momentálne pomerne silnú. Sú kapely ako Kapela ze Wsi Warszawa, ktoré sa presadili aj na medzinárodnom trhu (vlani ich ocenili na BBC). A sú aj menej známe, ale skvelé kapely, ktoré sa zameriavajú na oživenie tradičnej hudby. Skôr máme problém s definíciou etno hudby. U nás sa tento druh hudby volá folk, čo ale nemá nič spoločné s folkom v USA alebo UK. Myslím, že toto je najčastejší omyl; ľudia si stále myslia, že sme etno alebo folk. Používame síce viaceré tradičné nástroje či už z Karpát, Ázie alebo Austrálie, ale nikdy sme nemali záujem hrať etno. Chceme, aby naša hudba bola akýmsi rozkladom žánrov, ktoré vytvoril hudobný priemysel. V západnom svete vládnu stále predsudky, ak zahráte ten istý tón na klavíry a na bulharskej gadulke, tak v prvom prípade sa to nazve súčasným a v druhom etnickým. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieau to nazýva „politika chuti“ a „symbolickou mocou“. Mnoho sa už o tom popísalo, ale hudobným kritikom a poslucháčom stále chýba tento spôsob vnímania.
Nechcem povedať, že je niečo zlé na tom ak sa niekto venuje takémuto typu hudby. Máme radi etno, ale necítili by sme sa prirodzene, keby sme na každom koncerte hrali rovnaké skladby.

6. S akými reakciami sa stretávate pri koncertovaní v zahraničí, predovšetkým v krajinách, kde nepoznajú slovanský pôvod vašej hudby?

Veľmi nás prekvapila šnúra, ktorú sme absolvovali v USA v roku 2001. Odohrali sme 18 koncertov, od pobrežia k pobrežiu, a ani jeden nebol v ‘polonijnom’ klube (viete, čo to je: komunity poľských emigrantov, najmä v Chicagu). Ľudia boli tak entuziastickí a sústredene počúvali. Americké publikum, ktoré chodí na koncerty nezávislých skupín, je najlepšie na svete. Možno preto, že väčšina z nich robí tiež hudbu, aj keď nijak profesionálne. Prekvapilo ma, že veľa ľudí chcelo počúvať moje pesničky v poľštine. Mám pocit, že slovanské jazyky majú pre Američanov a Angličanov akúsi hudobnú kvalitu. Ja som fascinovaná jazykmi a zvukmi. Najviac sa mi páči ... slovenčina, preto som sa aj naučila rozprávať po slovensky. Najviac sa mi páči slovenský prízvuk a dlhé á, ktoré ešte neviem poriadne vysloviť, ale za dva, tri roky…???

7. Kde sa zrodil Marekov vzťah k slovenskej fujare - koncovke? Vo vašej tvorbe má nezastupiteľné miesto. Čím je pre Vás tento nástroj výnimočný?

Dúfam, že to nevyzerá ako snaha koketovať. Fakt, Slovensko je naša obľúbená európska krajina. Bývame pri hraniciach (30 km od Starej Ľubovne) a stávalo sa, že sme chodili do slovenských hôr viac ako do poľských. Na Slovensku nachádzame skoro všetko, čo nám chýba doma: pokoj, čistotu priestoru, hory nie sú posiate domami, ľudia sa správajú dištancovane, nie príliš emocionálne, ale sympaticky, a to máme radi. Aj keď vieme, že nie všetko je ideálne, ale my sa necítime dobre tam, kde je všetko ideálne. Život nie je ideálny a vtedy má chuť. Občas sme príliš unavení z toho typicky poľského, emocionálneho riešenia vecí. Cítime sa viac občanmi strednej Európy než nejakého štátu. Už len princíp štátov a hraníc sa nám zdá čudný, a úplne najčudnejší je poľský nacionalizmus. Takže si chodíme oddýchnuť na Slovensko. Po celodennom bicyklovaní si sadneme niekde pri krčme a pozorujeme bežný život, nebo a oblaky, a máme pocit, že všetko ide správnym smerom. A tešíme sa, že si kúpime najnovšie číslo Vlny či ¾ Revue.
Slovensko nie je žiaden skanzen, máte veľmi zaujímavú školu designu a nových médií. Radi to sledujeme. Slovensko je už vlastne juh Európy, je tu viac slnka, pestuje sa tu vinič a to je už úplne iná kultúra. Zvuk slovenskej fujary znamená pre nás to všetko, čo máme na Slovensku radi. Okrem toho je to jeden z najzaujímavejších nástrojov v Európe, ba dokonca aj na svete. Fanúšikov fujary je dosť všade, aj v USA. Podľa nás sa zvuková charakteristika fujary podobá na japonské shakuchachi, v tom, že oba nástroje majú určitý meditačný význam. Aj keď máme shakuchachi radi, fujara je nám bližšia, pretože je to nástroj karpatských pastierov, Valašskej kultúry, ktorá je typickou nomádskou kultúrou Strednej Európy. My sa cítime ako nomádi. Vo zvuku fujary cítime priestor, čistý vzduch, spojenie s prírodou, zážitok meditácie. Ťažko sa to vysvetľuje slovami.

8. A ostatné nástroje, napr. didjeridoo?

Na didjeridoo sa nám páči jeho basový zvuk, máme radi atypické frekvencie. Veľmi si vážime austrálskych aborigínov, najstaršiu hudobnú kultúru sveta. V podstate každý nástroj znamená pre nás niečo zvláštne pokiaľ ide o zvukovú kvalitu. Napríklad tibetské nástroje sú krásne, s hlbokým zvukom – d’ung, alebo šamanskými bubnami využívanými v budhistických kláštoroch. Indická tampura ma veľmi zvláštny zvuk. Všetky tieto nástroje vytvorili ľudia, ktorí v tom prejavili nielen veľkú remeselnú zručnosť, ale aj hudobnú kultúru. Hudba je zároveň štýl života, ktorý vyrastá s duchových hodnôt: trpezlivosti, spokojnosti s tým, čo život prináša, sebavedomia a snahy realizovať svoje ciele.

9. Precestovali ste takmer celý svet, vo svojej hudbe využívate etnické nástroje a zvuky zozbierané zo všetkých kútov sveta. Čo malo na vašu tvorbu najväčší vplyv?

Ťažko povedať. Myslíme si, že tých vplyvov bolo viac. Hudba, ktorú počúvame doma, ľudia, ktorých stretávame, zážitky z ciest, to predovšetkým. V tejto chvíli je to však hlavne to, čo sa prejavilo v našom názve, Magické Karpaty. Nebyť hôr a celkovo kultúry, ktorú tvoria, vôbec by sme neexistovali. Obaja sme sa narodili a vyrastali v Karpatoch (Marek pri hranici so Spišom/Šarišom, ja pri hranici s Oravou, pod Babou Horou), preto sa najlepšie cítime v horách, či už v Pirenejách, Rile alebo Himalájach... Hory sveta nie sú také odlišné, v horách ľudia žijú viac- menej podobným štýlom. To sú ťažko pochopiteľné veci, pokiaľ si nezažijete výstup na hrebeň a unavení na smrť sa neocitnete v sedle, kde je iba priestor, vzduch, hory, nebo a vy. V tom je absolútne všetko.

10. To, čo ste zozbierali na cestách, uverejnili ste v knihe o etnických hudobných nástrojoch Ucho Jaka. Ako táto kniha a spolu s ňou aj CD vznikali?

Kniha vznikala niekoľko rokov. Vždy sme písali o našom cestovaní za hudbou. Napadlo nám, že je načase zhrnúť naše zážitky a skúsenosti, lebo pokiaľ to neurobíme, tak nič nové k nám nepríde. Mali sme pocit, že určitá kapitola našich životov sa potrebuje zavrieť. Nie že by sme už nemali cestovať, ako som povedala, sme nomádi, ale nomádi nenosia so sebou veľa, nám sa už zozbieral celý archív. Mali sme pocit, že sa o to chceme podeliť. Pridať CD bolo úplne prirodzené, keďže na cestách viac počúvame ako pozeráme. Niektoré miesta a krajiny máme „v ušiach“. Zmysel sluchu funguje inak ako zrak, vyšla o tom veľmi zaujímavá knižka Davida Dunna: Why Do Whales and Children Sing. Vždy nám bol blízky princíp akustickej ekológie a hudobníci ako Pauline Oliveros či David Dunn. Dokonca máme aj nahrávku „Slovakia“, vydali sme ju v sérii našich CD-R, Flag of the World, ktorá je zameraná na hudbu, ktorú tvoríme mimo hlavných projektov. Myslíme si, že toto je naša cesta.

11. Vo viacerých projektoch používate terénne nahrávky. Bolo to tak vždy?

Dá sa povedať, že áno. V 1997 roku Marek vydal kazetu „Nepál“, a ani sme vtedy nevedeli, že sa to volá field recordings alebo soundscapes. Bol to typický soundscapes projekt, v ktorom Marek zachytil zvukové prostredie Kathmandu na DAT. Keďže v tom čase pôsobil ešte v Atmane, kde nebol na takéto veci priestor, vrátili sme sa k tomu v našom Projekte. Terénne nahrávky nájdete na každom albume Karpatov. Práve sme dokončili nahrávku na kompiláciu do USA, a je tam vpletená nahrávka trolejbusu zo Žiliny. Trolejbusy vytvárajú krásne zvuky, keď‘ ste vo vnútri.

12. Okrem projektu KM pracujete aj na iných projektoch. Napr. Biomusic, ktorý využíva prepojenie zvukov prírody a meditácie.

Biomusic vznikol, keď sme v roku 1999 dostali ponuku nahrať špeciálnu hudbu na platňu, ktorá bola zároveň podporou programu na ochranu tuleňov v Baltickom mori. Tento projekt sa realizuje v Hele, na maličkom polostrove na severe Poľska. Nahrávali sme vtedy hlasy tuleňov nad vodou a to bol krásny zážitok. K moru mám veľmi silný vzťah, je v ňom niečo zvláštne, najmä Baltické more je pre mňa dôležité. Naša platňa sa páčila a v 2002 sme dostali ponuku nahrať niečo podobné pre organizáciu, ktorá sa zaoberá ochranou veľrýb v Baltickom a Severnom mori v rámci OSN (vola sa to ASCOBANS – Agreement for Small Cetaceans of Baltic and Nordic Sea). Tento rok pripravujeme ďalšiu platňu pre tú istú organizáciu. Mali sme to šťastie, že nám naši partneri dali úplnú slobodu v rámci projektu a dohodli sme sa len na hlavných princípoch: zachytiť celý zvukový priestor pobrežia, využiť tradičné nástroje a veľa spevu. Snažili sme sa komponovať a nahrávať skladby harmonickejšie a sýtené melódiou. Zároveň sme sa snažili prejaviť v hudbe náš vzťah k moru. Preto tá meditácia, myslím.

13. Existuje vzťah medzi vašou hudbou a ostatnými aktivitami, ktorým sa venujete? Prevádzkujete napr. galériu Stary Dom.

Galéria je aktuálne v procese transformácie. Je to časť nášho domu, ktorý je 200 rokov starý (odtiaľ ten názov) a vyzerá typicky pre karpatské mestečká v Poľsku, na Slovensku či v Maďarsku. Máme tam naše nástroje, stretávame sa tam s priateľmi, občas sme robili koncerty alebo workshopy. Tento rok sme museli činnosť obmedziť, pretože vyrážame na mesiac do USA a potom hráme na festivaloch. Aj preto sme nomádi. Okrem toho som práve odovzdala dizertačnú prácu a prednášam Teóriu médií na univerzite v Krakove. Nemôžeme sa venovať Galérii naplno, ale nikdy to nemal byť komerčný projekt. V našom meste nie sú mladí ľudia ochotní venovať sa takýmto projektom. Pred 3-4 rokmi sme mali tím spolupracovníkov, ale odišli študovať do veľkých miest. Nechceli sme mať krčmu a popritom galériu, mala byť samostatná. Zatiaľ sme nenašli správny spôsob ako to realizovať, ale vidíme v tomto projekte budúcnosť. Poznáme niekoľko projektov na Slovensku, ktoré sú pre nás vzorom, ako Home Gallery v Šamoríne a Stanica v Žiline.

14. Čo je projekt Photo::Drone?

Tento nápad je odvodený od slávneho Kleeovho výroku, prebratého Paulom Viriliom “Objekty teraz zízajú na mňa”. Celý event pozostáva z pouličnej akcie, na ktorej umelci spoločne s miestnymi účastníkmi rozostavia v rozličných priestoroch v meste 30-50 doma vyrobených fotoaparátov. Celý priebeh akcie je zaznamenávaný rozličnými médiami, od analógu cez digitálny fotoaparát, VHSky, dokonca City kamery- pokiaľ je to možné. Zároveň sa nahráva autentický zvuk prostredia, v ktorom prebieha akcia. Večer prebieha zvuková show, kde sa nahrávky miesia so zvukmi podomácky vyrobeného generátora sínusoidných vĺn a do toho sa púšťa zostrih vizuálnych obrazov z pouličnej akcie kombinovaný s inými obrazmi, čo je prácou Bogdana Kiwaka. Súčasťou tejto akcie je workshop fotografovania a terénneho nahrávania pre účastníkov pouličnej akcie.
Posledná, desiata edícia projektu sa konala v novembri v Žiline na Stanici. Pozdravujeme všetkých, ktorí sa na ňom podieľali.

15. Poďme teraz k vášmu poslednému albumu Sonic Suicide. Zdá sa, že ste sa vo svojej tvorbe posunuli.

Kam sme sa posunuli? ???

16. Akosi je tam počuť menej všetkých tých píšťal a fujary. Čo ich nahradilo?

Nie nahradilo. Zaujala nás kvalita zvuku, ktorá je výsledkom čistej elektrickej energie, takej aká prúdi v kábloch. To je ta istá energia, ktorá podľa indických Upanišád a hinduizmu prúdi všade vo svete. Formou tejto energie je kreativita. Hinduisti ju volajú Sarasvati. Nie je to žiadna bohyňa ako v gréckych mýtoch, je to forma energie. Chceli sme sa do tej energie zapojiť a spoznať nielen krásu ale silu, ktorá sa môže prejaviť hocijako. Preto sme využili elektrickú gitaru (ale veľmi atypicky, je preparovaná rôznymi objektmi ako lyžičky, maličký rádioprijímač, elektromagnet atd.). Marek hral na zvláštnom nástroji, ktorý nám vytvoril náš kamarát, je to generátor sínusoidných vĺn , ktorý sme nazvali badoog. Okrem viac menej počúvateľných zvukov môže vytvoriť frekvencie, ktoré sa nepočúvajú, ale cítia. Závisí to od aparatúry na ktorej hráme na koncerte. Keď sme hrali na festivale industriálnej hudby vo Wroclavi v bývalom kostole, báli sme sa, že ho vibráciami zbúrame. Doslova všetko sa triaslo. Takže sme sa do energie dostali, fakt .???

17. Na albume nájdeme nahrávky spevov z viacerých odlišných krajín. Podľa akého kľúča ste ich vyberali?

Podľa charakteristiky zvuku. Nahrali sme omšu v známom pravoslávnom kláštore Rilski Manastir. Tie mužské hlasy zneli až neskutočne, hlboké, basové hlasy priamo z brucha. Bulharsko je známe technikami spevu na celom svete. Rilski Manastir je dôležitým miestom pre naše duchovné praktiky. Cítiť tam niečo významné. Nie v samotnom kláštore, ten je príliš navštevovaný turistami, ale v jeho blízkosti. Je tam kaplnka s ikonou Ivana Rilského, kde ľudia nechávajú svoje prosby na lístočkoch zastrčených v kamennej stene. Niečo podobné sme videli len v Indii a Tibete. Takéto veci sa nám vždy spájajú so zvukmi, ktoré ukladáme nielen do pamäte, ale aj do nahrávok.


18. Podtitulom albumu je Ethnonoise #1. Môžeme očakávať trilógiu v tomto štýle, tak ako to bolo pri projekte Ethnocore?

To ešte nie je isté, lebo nikdy dopredu nevieme, akým smerom sa naša hudba bude vyvíjať. Ale koncerty ktoré hráme ukazujú, že je to možné. Avšak najviac nás zaujíma čo sa nachádza medzi hlukom a tichom. Zdá sa, že náš hluk má akúsi meditačnú kvalitu, to nám ľudia najčastejšie vravia teraz po koncertoch, že to bol meditačný zážitok.

19. Kde vás najbližšie budeme môcť vidieť naživo?

Koncom apríla hráme na festivale Terrastock 6. v USA, potom zopár koncertov na západnom pobreží Spojených štátov. V máji sa vraciame domov a potom vyrážame do Londýna, dostali sme pozvánku na Pulpe Festival. Veľmi sa tešíme, lebo sa tam stretneme s Dlhými Dielmi, s ktorými sme už spoločne vystupovali. Najlepšie na tom je, že naša hudba je miestami úplné odlišná, ale zároveň máme veľa spoločného. Veľmi si vážime Šínu a Dana a Slnko Records, sme ich prvými fanúšikmi v Poľsku. Potom Wroclaw a iné festivaly v Poľsku. Takže je toho dosť, ale prezradím vám, že ak nás pozvú na Slovensko, nikdy neváhame, vždy ideme to toho, v podstate bez ohľadu na to kto, kde i kedy. Občas hrávame na Stanici v Žiline, je to úplná paráda čo tam tí ľudia robia. Keď‘ sme tam boli prvýkrát, mali iba maličký priestor na námestí a rozprávali nám o plánoch, že raz budú mať celú železničnú stanicu. Potom sme videli tú stavbu, veľká diera na miesto podlahy, všetko dosť opustené a Marek s kamarátmi nám vraveli: to všetko upravíme. Vlani sme hrali na Stanici v podkroví, kde vznikla koncertná sála a alternatívne centrum na európskej úrovni. Na európskej úrovni to bolo vždy, vzhľadom na projekty aké tam robia. Pri tom sú to väčšinou dobrovoľníci. Najviac nás fascinuje, že sú na Slovensku takéto projekty, a nie len jeden, poznáme ľudí, ktorí majú odvahu realizovať svoje sny. Máme na Slovensku veľa kamarátov a sme vďační za tieto kontakty, niektoré vzťahy trvajú už zopár rokov. Takže napríklad Bratislava znamená pre nás Wegart a Soňu s Táňou, Artforum, kde sa vždy pozrieme čo nového a porozprávame sa s DJom Potkanom, ktorý vie po poľsky, a samozrejme Dlhé Diely. Každé stretnutie je krásny zážitok. Stará Ľubovňa pre nás znamená maličkú čajovňu, kde sme si už aj zahrali. Doteraz najkrajšiu Silvestrovskú noc sme zažili v Banskej Štiavnici. O tom by sme mohli rozprávať a rozprávať, takže, radšej to už vypnem...


Rozhovor: Milica Danková




Linky:

http://kootsie.blogspot.com
http://www.myspace.com/magiccarpathians
www.magiccarpathians.com