La Prochaine Fois charakterizujete ako ambient road movie. Bavilo vás viac cestovať s kamerou v ruke alebo dopĺňať k obrázkom hudbu a zvuky?
Zrejme tvoriť hudbu, pretože tomu sa venujem odjakživa. Ale na druhej strane – veľa obrazov z filmu spätne inšpirovalo muziku. Film vznikal dlhé roky počas mojich ciest do východnej Európy, do USA a inde. Zážitky z týchto krajín ma veľmi ovplyvnili. Pre mňa sú film a hudba veľmi úzko spojené. Takže výsledok je asi fifty-fifty.
Je pravda, že ste sa vlastne s Jarboe, McCabeom a Sally Herbert v štúdiu ani nestretli a svoje party vám muzikanti posielali?
Naozaj. Všetko sa dialo cez internet. Nebol to zámer, ale dať dohromady toľko zaneprázdnených ľudí je niekedy jednoducho nemožné. Každý z nás pochádza z iného konca zemegule. No má to aj svoju pozitívnu stránku, pretože zakaždým veľmi napätá netrpezlivo čakám na nový email s ďalším kúskom hudby.
La Prochaine Fois nám pripomína projekt This Mortal Coil. Viete si predstaviť firemný album Ninja Tune, na ktorom by ste dali dokopy všetkých hudobníkov labelu a spolu nahrali coververzie svojich obľúbencov?
Myslím, že je to výborný nápad. Na značke Ninja Tune totiž vydávajú mnohí producenti, ktorí vydavateľstvo 4AD milovali. Vrátane mňa. Počúvala som Pixies, This Mortal Coil, Cocteau Twins. Archív 4AD je veľmi hodnotný.
Koho najviac rešpektujete na súčasnej hudobnej scéne a koho z minulosti?
Z minulosti sú to určite práve albumy labelu 4AD. S tou hudbou som vyrástla. Ale ešte predtým som vďaka rodičom často počúvala folk, najmä Dylana. Pri nahrávaní svojho aktuálneho, druhého albumu som bola dosť silno pod vplyvom spôsobu, akým sa piesne nahrávali v 60. rokoch. Vtedajší folk ma veľmi inšpiruje.

Späť k La Prochaine Fois. Prečo ste zvolili názov „Nabudúce“?
Z veľkej miery šlo o žart, určený tým, ktorí sa po mojom prvom albume neustále pýtali: čo asi urobí nabudúce? Tak som si povedala, že im ponúknem práve platňu Nabudúce. Navyše si myslím, že názov vystihuje istú nestálosť, pohyb, čo je pre nahrávky na albume veľmi charakteristické. Som jednoducho taký typ, nemám rada hudbu na jedno použitie. Platne určené pre jednu sezónu. Som presvedčená, že album má trvať a plynúť dlhšie. Ale zároveň nejde ani o nič definitívne. Opäť tu bude nové „nabudúce“.
Ktoré miesto na svete na vás zapôsobilo negatívne a ktoré pozitívne?
Veľmi sa mi páčilo v Poľsku, prvej krajine východnej Európy, ktorú som navštívila. Doma som totiž neustále počúvala, že je to temná krajina, poznačená komunistickou minulosťou. No keď som tam prišla, stretla som skvelých, rozhľadených, kreatívnych ľudí so slobodnými názormi. Bolo veľmi povzbudzujúce stretnúť mladých ľudí, ktorí chcú, aby sa ich krajina pohla k lepšiemu. Mám dojem, že ľudia, silno spätí so západoeurópskym myslením, tomuto regiónu takmer vôbec nerozumejú. Obľúbila som si Varšavu. A pokiaľ ide o negatívne zážitky, väčšinou sa na ne snažím nemyslieť. No musím povedať, že ma veľmi sklamala Austrália. Je to nádherná krajina, no šokovalo ma, aký silný rasizmus, namierený voči pôvodným obyvateľom, tam vládne. Pritom o Austrálčanoch som v britských médiách počúvala len samú chválu. No najmä v menších mestách, na vidieku bolo správanie ľudí k domorodcom naozaj nehorázne. A najhoršie je, že vláda sa tomu len mlčky prizerá.
Čo konkrétne bolo pri nahrávaní La Prochaine Fois úlohou Briana Dougansa a čo je vlastne s Future Sound of London? Fungujú vôbec?
Samozrejme! Nedávno vyšiel v reedícii slávny singel Papua New Guinea. FSL intenzívne pracujú na novom albume. No meškajú s ním, lebo sa venujú mnohým vedľajším projektom, najmä v oblasti multimédií. Ja a Brian sme už dlhé roky blízki priatelia. Spolupracovali sme už mnoho ráz. Brian sa v súčasnosti okrem hudby intenzívne venuje aj fotografovaniu a filmu. Štúdio FSL je neďaleko od môjho domu, takže tam často chodievam. Chystáme sa znova spoločne nahrávať. Môj hlas bude aj na novej platni. No presný dátum vydania zatiaľ neviem.
Hudby masívne pribúda a vy rozbiehate vlastný label Council Folk Recordings. Čím bude výnimočný?
Ide o projekt, s ktorým mi pomohol môj kamarát Paul Jason Fredericks. Chceme jednoducho vydávať hudbu, o ktorej si myslíme, že sa na nijaký z existujúcich labelov nehodí. Musím totiž povedať, že hoci dnes existuje veľmi veľa vydavateľstiev, mnohí talentovaní mladí producenti sú na začiatku kariéry vo veľmi ťažkej pozícii. Nám nejde o to, aby sme „naháňali“ trendy. Chceme jednoducho umožniť tvorcom, ktorých muzika sa nám páči, vydávať platne. Sme iba malá komunita, neplánujeme nič obrovské, čo by bolo nad naše sily. No veríme, že sa uchytíme, aj keď odmietame byť pod dáždnikom veľkej vydavateľskej korporácie. Na propagáciu chceme výrazne využívať aj web.

V Bratislave sme mali možnosť počuť DJ set Miry Calix. Môžete nám priblížiť, čo hrávate vo svojich setoch vy?
V mojom kufri s platňami by ste našli naozaj rozmanité nahrávky. Asi jediné, čo nikdy nehrávam, je techno. Celkovo sa vyhýbam vyslovene tanečnej muzike, určenej predovšetkým pre parket. Dance dídžejov je podľa mňa dnes až priveľa. Hrávam veľa raritných platní z rôznych období: priekopnícke elektronické nahrávky zo 60. rokov alebo psychedelickú hudbu, súčasnú ruskú electronicu či skvelú mladú islandskú kapelu Múm. Svoje sety nazývam skôr soundtrackmi k určitému prostrediu. V poslednom čase totiž okrem dídžejingu robím aj vlastné vizuály. Keď som VJ, mixujem v reálnom čase zábery, ktoré som nakrútila a spájam ich so svojimi dokumentárnymi filmami. Je to niečo ako nový druh remeselnej audiovizuálnej práce. Výsledkom môjho setu by mal byť jedinečný zážitok diváka, ktorý je zároveň poslucháčom. No v súčasnosti sa sústredím predovšetkým na koncerty. Mám regulárnu kapelu, s ktorou skúšam. Onedlho vyrážame na turné. Väčšmi než dídžejské sety ma bavia ozajstné živé vystúpenia s muzikantmi.
Akú filmovú hudbu máte rada?
Soundtracky si kupujem často a rada. Vážim si tvorcov ako Michael Nyman či Vangelis. Páči sa mi, ako k filmovej hudbe pristupuje David Lynch. Je to môj obľúbený režisér, okrem iného aj preto, že si k filmom veľmi precízne vyberá tvorcov soundtrackov. No priznám sa, že pokiaľ ide o film, som dosť staromódna diváčka. Väčšina súčasných filmov je úbohá. Mám napríklad veľmi rada Ejzenštejna a jeho filmy z nemej éry, keď sa všetko muselo vyjadriť výhradne obrazom.
Mohli by ste nám na záver – ak to nie je tajomstvo – prezradiť, ako ste prišli k takému zvláštnemu menu a priezvisku? Odkiaľ pochádzate?
Samozrejme, že to nie je tajné (smiech). Moja stará mama je Indka a väčšinu života prežila v Barme. A otcova rodina zasa pochádza zo Škandinávie. Takže ja som taký indicko-severský mix (smiech).
Ďakujeme za rozhovor.
Za sprostredkovanie interview ďakujeme distribučnej spoločnosti Wegart, v ktorej katalógu nájdete aj platňu Neotropic La Prochaine Fois.


Daniel Baláž