Recenzia v Denníku N tu.

Soňa Horňáková v lese trblietavých piesní

Keď sa povie „pesničkár“, myslí sa tým hudobník, ktorý si skladá hudbu, píše texty a zároveň tieto piesne aj interpretuje. Pôvodný anglický názov „singer/songwriter“ je určite oveľa výstižnejší, pretože charakterizuje umelca a jeho výpoveď ako jednu celistvú entitu. Táto nálepka však nehovorí nič ani o štýle, ani o žánri – pesničkárom totiž môže byť folkový hudobník (tam je pesničkárov tradične asi najviac), ale aj povedzme rocker či dokonca folklorista... Ako už bolo povedané – pesničkárstvo je komplexnou umeleckou aj osobnostnou výpoveďou. Autor/interpret nie je odkázaný na to, čo mu prinesie niekto iný, ale hovorí (a spieva) sám za seba.
Soňa Horňáková je v tomto zmysle naozaj pesničkárkou telom aj dušou. Krok za krokom, každým novým albumom smeruje k celistvému umeleckému vyjadreniu. Aj keď pôvodne vychádzala z folku, už dávno sa nedrží len tradičného folkového modelu osamelej speváčky s gitarou, ale skúša presahy aj do iných území. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ukázala svoje hitmakerstvo, keď nahrala viacero nádherných piesní (Biely pavúk, Veľký voz, Dve básne pána Hikmeta), ktoré boli - na rozdiel od tvorby iných folkových pesničkárov - svojou prívetivou, neprvoplánovou hitovosťou akceptovateľné aj pre mainstreamové rozhlasové a televízne médiá. Akoby len tak mimochodom získala koncom osemdesiatych rokov bronzovú Lýru, aby o pätnásť rokov neskôr zožala v podobe rešpektovaného Aurela aj uznanie kritikov za najlepší folkový album (Pozdrav z Teonatu, 2005). Nielen z tohoto je zrejmé, že akémukoľvek zaškatuľkovaniu sa bráni zubami nechtami. A aj vlastnou tvorbou. K tomuto ešte pripočítajme obrazy, ktorými ilustrovala svoje albumy alebo auj nedávno vydanú knihu básní a textov Medzi mnou a mnou (Petrus, 2018) - tá zas zdôraznila poetickú stránku jej tvorby...
Na druhej strane jej čoraz viac zrejmé, že klasický pesničkový model jej už prestáva vyhovovať. Ak bol Pozdrav z Teonatu určitým bodom obratu v jej tvorbe, najmä svojim výrazným odklonom od bežného pesničkového modelu typu „verzia-refrén-verzia“, na nasledujúcom albume Santa Barbara (2010) išla ešte ďalej. Bol to možno najsubjektívnejší album v Soninej diskografii, až pôsobil, akoby ho nahrávala predovšetkým sama pre seba. Piesne sa stávali záznamníkom pocitov, voľne nahodené texty zväčša akoby zámerne rezignovali na rým, podobne voľne sa na albume narábalo aj s formou. A čoraz viac sa ukazovala dôležitosť hudobníkov a producentov, s ktorými Soňa Horňáková realizovala svoje hudobné predstavy. Či už to bol Martin Zajko a Igor Ajdží Sabo na Teonate alebo Peter Granec a ďalší spoluhráči na CD Santa Barbara - vždy to boli excelentní muzikanti, naladení s pesničkárkou na jednej vlnovej dĺžke.
Najnovší, v poradí ôsmy album V šere lesklých stromov (Real Music House 2019) je len ďalším potvrdením toho, čo už bolo napísané. Voľba Roberta Pospiša a Martina Sillaya a najmä výsledok ich spolupráce dokazuje dôležitosť a rolu producenta (v tomto prípade producentov) pri vzniku nahrávky. Pospiš a Sillay sú zvukoví perfekcionisti, ktorí dokázali svoje a pesničkárkine predstavy dôsledne preniesť aj do výsledného vyznenia nahrávky. „Dali do mojich piesní to, čo som vždy cítila, že by v nich malo mať, a čo som počula vo svojej hlave,“ povedala v jednom rozhovore S. Horňáková. Výsledkom je album, ktorý na jednej strane pokračuje v línii jej posledných albumov, ale zároveň sa z nej aj dôsledne vymyká. Obaja hudobníci svojim producentským prístupom, ale zároveň aj muzikantským vkladom vniesli do nahrávok neobyčajný priestor, plastický zvuk, a zdôraznili neurčitosť, miestami doslova až nehmatateľnú prchavosť piesní, ako keď do ležérne lenivého Horúceho letného dňa na chvíľu vtrhne atmosféra starej cirkusovej manéže. Inde zas sa v skladbe A medzitým na pôdoryse siedmych riadkov textu rozpúta preplietajúci sa vír gitarových akordov, šumenia vetra, vzdušných hlasov, takmer madrigalového spevu a pokorného šepotu. Hudobníci sa nesnažia na seba strhávať pozornosť, i keď je zrejmé, že ako inštrumentalisti by vedeli obsadiť aj väčší priestor – dokazujú to napríklad gitarové party v skladbách Čajky alebo Smútok... Je to však skôr také nenápadné majstrovstvo v prospech výsledného tvaru.
Vzdušnosti a akoby zámernej neuchopiteľnosti niektorých skladieb napomáhajú aj texty. Slová svojou náznakovosťou občas pripomínajú skôr japonské haiku než bežný pesničkový text a viac než významom sa poslucháč necháva unášať ich zvukomalebnosťou. „Raz na to prídeš, riekol páv / a zmizol v šere lesklých stromov / a ozvenou tých podivných správ / blúdim, hľadám cestu domov“ Na druhej strane sa v nich občas objaví paradox, z ktorého zamrazí :“Pýtaš sa ma, ako sa mám a čo nové? / Otázka vskutku odveká / Ktosi mi raz povedal, že som dobrý človek / Netušil, čo všetko zlé mám z človeka...“ Uprostred voľne plynúcich skladieb sa vrývajú do pamäti najmä tajomne pôsobivý Orient Expres a bluesovo ladený Smútok s džezovo kráčajúcim basom.
Soni Horňákovej sluší vážnosť, lebo si ju môže dovoliť. V jej trochu bluesovo nahorklom speve i v krehkých poetických textoch je pritom dosť nadhľadu, než aby ju človek upodozrieval zo sentimentality. A aj keď máme za sebou sotva polovicu roka a nevieme, čo sa nám na hudobných lánoch ešte urodí, už teraz si trúfam predpovedať, že CD V šere lesklých stromov by mohol byť jedným z horúcich kandidátov na album roka.

Miloš Janoušek

Denník N