Možno čítate tento text, aby ste sa čo-to dozvedeli o kapele zvanej Arctic Monkeys. Možno už o nich viete viac, než sa dá povedať v 1000 slovách. Možno ste si ich piesne stiahli už mesiace predtým, než sa o nich začali zaujímať nahrávacie spoločnosti a možno ste neodolali a cestovali ste pol dňa, aby ste ich videli hrať naživo. Možno sa k vám dostalo niektoré z ich demonahrávok, ktoré rozdávali na svojich raných koncertoch, naučili ste sa každé slovo naspamäť a na ďalšom ich koncerte ste ich kričali spolu s nimi. Možno aj pre vás bolo surfovanie po internete a hľadanie informácií o Monkeys koníčkom na plný úväzok. A možno aj vy ste kvôli tomu skončili s miernym poškodením zraku vplyvom monitoru.









Pretože v prípade, že vaša definícia úspechu nespočíva v počte súkromných jácht, ktoré si človek môže dovoliť, sa Arctic Monkeys mohli pokladať za úspešných už dávno predtým, ako podpísali zmluvu s Dominom v júni 2005. Ľudia posadnutí ich piesňami? Vypredané koncerty plné bláznov skúšajúcich skoky a lety na pódium? Fanúšikovia tlačiaci sa na okná klubov, dúfajúc, že sa im podarí zachytiť aspoň niečo? Všetky kolónky môžete zaškrtnúť.

"To všetko, čo sa okolo nás deje, sa mi zdá poriadne hysterické," smeje sa spevák a gitarista Alex Turner, uznávajúc vlnu uctievania, ktorá sa okolo nich vzmohla za posledných pár mesiacov. "Ak to nazvem 'fenomén', bude to znieť samoľúbo, ale boli by sme hlúpi, keby sme predstierali, že si neuvedomujeme, aký neskutočný bol posledný rok. Keď sa to celé začalo, všetci sme si hovorili 'do kelu, čo sa to deje?'"

Samozrejme, začalo sa to všetko gitarami: presnejšie tými dvoma, ktoré dostali Alex a Jamie Cook pod stromček pred troma rokmi. Táto dvojica začala skúšať so všetkou vervou, aby sa k nim neskôr mohli pridať Andy Nicholson (basa) a Matt Helders (bicie).








Chalani majú nesporne v láske The Smiths, The Clash či The Jam (a samozrejme, Jamie sa vystatuje zdravým nadšením pre Oasis, System Of A Down či Queens Of The Stone Age), no Monkeys v žiadnom prípade nemajú v úmysle chrliť zabehaný brit-rock. Skôr si svoje školské dni spríjemňovali počúvaním Rootsa Manuvu, Braintax či iných interpretov z (britského hip-hopového labelu) Low-Life, alebo taktiež kompiláciami Lyricist Lounge či vecami z Rawkus Records, ako Pharaoh Monch. Ďalším osobitým vplyvom bol manchesterský básnik John Cooper Clarke, ktorého sa stal Alex veľkým fanúšikom. "Je to vychudnutý chlapík s veľkými bláznivými vlasmi, okuliarmi s červenými sklami a úzkymi riflami, ozajstný týpek", rozpráva nadšene Alex. "Každý nám hovorí, že máme nanič meno, no on na to 'To je skvelé! Na Arktíde predsa nerastú žiadne stromy! Ako by tam prežili?' Hneď si to celé predstavil, ozajstná tvorivá duša!"

Preto potom neprekvapuje tá ostrá lyrika, ktorá poháňa napríklad skladbu 'A Certain Romance', ten hryzavo vtipný opis malomestského života, kde "hudba znamená len nové zvonenia do mobilu" a kde ísť von občas prináša riziko dostať niekde biliardovým tágom po hlave. Inde sú to drsné príbehy o dievčatách, ktoré skončili na ulici ("neplatia jej kreditnými kartami, pochybujem, že svoj príjem dokladuje" – 'Sun Goes Down') či skvelý výsmech rock'n'rollových klonov, ktoré sa vynorili po veľkom boome garážového rocku v 2002 ("Hej, chcel by som ti vyrozprávať všetky svoje problémy/Nie si z New York City, si z Rotherhamu" – Fake Tales Of San Francisco). Toto je život Anglicka satelitných miest, v podobne pozornom a sarkastickom podaní ako čokoľvek od Mikea Skinnera. No nebolo to vždy tak.

"Texty boli pre nás horúcim zemiakom," priznáva Alex. "Nikto by sa k nim potom nechcel priznať, tak sme sa pokúšali presvedčiť iných spevákov, nech to za nás napíšu. Ja som však potajomky písal už dávnejšie a vždy ma to bavilo. Len som to nikdy nikomu nepovedal, nechcel som, aby si zo mňa robili srandu!"









A hoci Monkeys nakoniec prekonali zábrany ohľadom textov, trvalo ešte rok, než sa odvážili vystúpiť na pódium. Prečo? Chceli, aby to bolo dokonalé. A ich prvý koncert v The Grapes v Sheffielde taký aj bol. Ľudia šaleli a kapela odchádzala z pódia s pocitom, že sú na správnej ceste. Odohrali zopár ďalších koncertov a zrazu sa ocitli na Sheffield Forum hrajúc pre dav ľudí, ktorí poznali slová, ktoré sa Alex ešte ani poriadne nenaučil. Nerozumeli tomu, no ich fanúšikovská základňa sa určite nerozrastala len tak: pričinili sa o to najmä demá, ktoré rozdávali na svojich koncertoch v ozajstnom DIY punkovom štýle.
"Pracoval som istý čas v baroch na koncertoch a vždy ma vedelo naštvať, keď kapela prišla a povedala 'Máme tu pár cédéčok na predaj, tri libry jedno'," hovorí Alex. "Vždy som si pomyslel 'Choďte do riti, čo si to vlastne o sebe myslíte?' Raz sa nám stalo, že ľudia doslova bežali k pódiu a liezli hore, aby si uchytili jedno takéto naše demo, proste hotové šialenstvo, a tak sme si hovorili, 'tak toto je fakt cool'.

Ako sa demá začali šíriť, na koncertoch aj po sieti, začali sa diať čudné veci. Veci, ako napríklad vystúpenie vo Wakefielde, kde ich vítali skalní fanúšikovia Monkeys, ktorí pricestovali z takých vzdialených miest ako je Aberdeen. A keď kapela hrala v sheffieldskom Boardwalk začiatkom minulého roka, vítal ich dav spievajúci text k ‘When The Sun Goes Down’, skladbe, ktorá ešte nebola vydaná (v čase, keď sa písal tento text, kapela vydala len jediný jeden singel).
Alex: "Musel som prestať hrať, nemohol som od smiechu! Celé to zrazu proste vypuklo. Ľudia surfovali v dave a pristávali všelikde. V Manchestri jeden chalan preletel cez dav a narazil lícom o stenu pódia. Ďalší chalan sa zas šikovne pretočil a dopadol dokonale ako nejaký gymnasta. Ale najlepšie je, keď všetci len skáču."








Po niekoľkých mesiacoch bol už šum okolo tejto kapely taký značný, že hudobný priemysel ho nemohol ďalej ignorovať.

"Ešte než okolo nás vypukla hystéria, vydavateľstvá sa k nám stavali spôsobom 'Páčite sa mi, ale týmto kúskom tu som si nie celkom istý, a tejto pesničke by sa zišla taká a taká zmena...' Nikdy sme ich nepočúvli. A zrazu sa to celé rozbehlo a už sme si s tým prestali robiť starosti. V Londýne decká vpredu sledovali kapelu a nahrávacia spoločnosť bola vzadu a sledovala decká, sledujúce kapelu."

Samozrejme, otázky typu 'čo bude ďalej' pre kapelu, ktorá nikdy nesedela a neplánovala veci dopredu, sa stretávajú s pokrčením pliec: "Ľudia sa už teraz dosť zaujímajú o hudbu, ktorá ešte vôbec nie je dokončená. Vidíš to v ich očiach a tomu nikto nezabráni. Myslím však, že to môže byť ešte väčšie. Namiesto stoviek ľudí spievajúcich texty to môžu byť tisíce. Ktovie, či by som to pociťoval inak..."
Možno sa to raz dozvie. A vy tiež...