„Kto to je?“ pýta sa ma moja mama, ktorá, hoci mi neustále kričí do izby, nech dám hudbu tichšie, nedávno celkom úprimne priznala, že jej ten hluk chýba, keď nie som dlhšie doma. „Karol Mikloš.“ odpovedám. „Aha. A ja, že prečo mi prídu tie slová také zrozumiteľné.“ zaklincuje.


Moja mama to vlastne naznačila. Akoby tretí album slovenského Morrisseyho prišiel po čase suplovať to, čo tu na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov nebolo. Kombinuje totiž popový nadhľad The Cure, decentnú elektroniku neskorších Depeche Mode a charakteristický vokál všetkých vyššie uvedených interpretov. Závan staršej generácie gitarových hrdinov britských ostrovov je úplne evidentný, no Mikloš sa ho ani nesnaží zakryť. Určite dobre vie, že takým ťahom by album len zdiskreditoval.

V skladách najviac vyniká Miklošov výborný hlas, ktorý svojou kvalitou zakryje aj relatívne kostrbatú anglickú výslovnosť. Ako dobrý ťah sa ukázalo neexperimentovať so slovenčinou, ako na šesť rokov starom Vis-á-Vis a uchovať kompaktnosť nahrávky použitím iba jedného jazyka.

Po aranžérskej stránke sa revolúcia nekoná, no predsa po tých rokoch na scéne cítiť viac vyzretosti. V trackoch postavených na pomalom tempe zvuku strún akustickej gitary,občas prekvapí podfarbenie cellom (Still on Your Side), alebo sólo na trúbku (Get a Little Wind), a tak počúvanie neupadne do monotónnosti.
The Past of the Future je teda bez exportných úmyslov úplne evidentne určený pre poslucháča sídliaceho v strednej Európe, najlepšie v tej časti, ktorá sa na svetovú hudbu mohla štyridsať rokov pozerať len spoza železnej opony. A je to album dobrý.

Úvodná historka je založená na pravdivej udalosti.


boris filantrop
exitmusic