Po prvýkrát sa na scéne objavili v roku 1994. Ich zakladateľ a líder Martin Horntveth mal vtedy štrnásť. Dnes má desaťčlenný Jaga Jazzist vekový priemer "twentysomething" a patrí medzi skupiny uznávané tak staršou generáciou odchovanou na džeze, ako i mladým klubovým publikom. V týchto dňoch im na konte pribudol nový, rockovo ladený album What We Must (Ninja Tune/Wegart), s ktorým obrážajú európske metropoly. Aj o tom bola reč v krátkom telefonickom rozhovore, ktorý SME poskytol vibrafonista a gitarista ANDREAS MJOS.
Na predchádzajúcich albumoch ste krížili dychové nástroje s gramofónmi a džez s elektronickou hudbou. Prečo odrazu ten návrat ku gitarám?
"Používame veľa nástrojov a teraz sme sa rozhodli sústrediť najmä na gitary, bez elektroniky a programovania. Naším cieľom bolo urobiť rockový album, ktorý by znel, ako keby bol nahrávaný naživo."
Nebolo jednoduchšie rovno vydať nahrávku z nejakého vydareného koncertu?
"Aj to máme v pláne. Ale bude znieť určite inak. Zvuk na What We Must sa stále dosť líši od našich koncertov - opäť sme v štúdiu vrstvili na seba veľa hudby, ibaže tentoraz najmä s rockovými prvkami."
Ako sa vlastne robí hudba pre desaťčlennú skupinu?
"Každý sa snaží priniesť najlepšie nápady. Základná melódia a akordy, často aj basová linka sú napísané v notách, ale väčšinou skladby dostávajú definitívnu podobu po dlhom skúšaní a experimentovaní. Posledné slovo má autor pôvodného nápadu, ale súhlasiť s tým musia všetci ostatní."
Preto ste albumu dali názov Čo musíme?
"Po desiatich rokoch existencie Jaga Jazzist sme takmer všetky naše príjmy vrazili do nákupu nástrojov a techniky, mnohí z nás sú ešte študenti alebo pracujú - gitarista je napríklad grafickým dizajnérom. Vec stála tak, že keď už strávime tretinu roka na turné a neuživí nás to, tak musíme hrať naozaj len hudbu, ktorá nás všetkých baví."
A tou je teda momentálne rock?
"Hej, nie však v štýle nejakých dinosaurov zo sedemdesiatych rokov, ale skôr našich obľúbených skupín ako My Bloody Valentine či Sonic Youth. Tieto veci počúvame aj doma."
Vlani uplynulo desaťročie od založenia Jaga Jazzist. Robili ste nejakú špeciálnu oslavu?
"V decembri sme v Oslo zorganizovali trojdňový festival. Pozvali sme osem spriaznených skupín, ktoré považujeme za dôležité, a zahrali si s nimi. Bolo to fajn."
Vydržať pokope celú dekádu nezvládne veľa skupín. Aký máte recept?
"Každý nový album je iný a všetci máme množstvo iných projektov od jazzu cez hip-hop až po metal, kde si môžeme od seba oddýchnuť. Únava z hrania tej istej hudby dokola sa nás netýka."
Nedávno ste však prišli o trombónistu. Čo sa stalo?
"Bol s nami od začiatku a veľmi chcel zostať. Nešlo to však dohromady s jeho záverečnými skúškami na medicíne. Naposledy sme si spolu zahrali na tom rozlúčkovom koncerte v Oslo a je to práve on, kto na vás pozerá z obalu nového albumu."
To, že každý z členov hrá rôznu hudbu, sa podpísalo pod jedinečným štýlom Jaga Jazzist. Dá sa nejako označiť?
"My ho nazývame jaga-sound."
Kto sú Jaga Jazzist
Skupinu založili v roku 1994 súrodenci Lars, Martin a Lina Horntvethovci z obdivu k veľkým jazzovým bigbandom, ale s pokušením využiť prvky elektronickej hudby. O dva roky neskôr vydala debutový album, ktorý neušiel pozornosti nórskej pobočky Warner music, a tak prišla ponuka na nahrávku pod krídlami vydavateľského giganta. Livingroom Hush (2001) dosiahol veľký úspech, poslucháči BBC ho dokonca zvolili za najlepší džezový album roka. Nazvať túto hudbu džezom je však dosť zjednodušujúce - počuť v nej ozveny mnohých žánrov a rôznych vplyvov - Milesa Davisa, Public Enemy, Radiohead, Kronos Quartetu či Justina Timberlaka a ďalších, ktorých členovia Jaga Jazzist uvádzajú ako inšpiráciu.
Skupina sa neskôr dohodla s prestížnym londýnskym vydavateľstvom Ninja Tune, kde vydala ďalšie nahrávky The Stix (2003) a What We Must (2005). Predvčerom začala veľké európske turné, v ktorom Slovensko opäť chýba - 3. mája však za Jaga Jazzist môžete vycestovať do pražského Paláca Akropolis alebo 8. mája do klubu TBC vo Viedni. (her)
OLIVER REHÁK

[29. 4. 2005]