Screaming Masterpiece: Hudobné prechádzky polárnym Islandom

Magicky zasnežená krajina s bohatou históriou a nezameniteľnými tradíciami, tristotisíc obyvateľmi, na ktorých pripadá deväťdesiat hudobných škôl. Z celkového počtu je štyritisíc z nich členmi speváckeho zboru, počet obyvateľov vystačí na šesťsto orchestrov a pochodových hudieb plus neznámy počet rockových kapiel, jazzových zostáv a DJ-ov. Ak ste si už niekedy lámali hlavu nad otázkou, kde a prečo vlastne sa práve na Islande berie toľko nádhernej hudby, dokumentárny film Screaming Masterpiece režiséra Ariho Alexandra vám poskytne niekoľko zaujímavých odpovedí.

Mapuje tamojšiu hudobnú scénu a skúma vplyvy islandskej histórie na kultúrny vývin izolovanej ostrovnej krajiny, prináša rozhovory s interpretmi a ukážky z koncertov. Tých, ktorí si myslia, že islandskú hudbu symbolizuje „len“ Björk či Sigur Rós, príjemnou formou vyvedie z omylu.
„Ľudia z Islandu tvoria hudbu tak, ako ju cítia. Uvedomujú si pritom, že si ich platňu na Islande nekúpi viac ako 200 ľudí a že ich nebudú hrať rádiá,“ myslí si Bardi Jóhannsson z gitarovo elektronického projektu Bang Gang. Pesničku Find What You Get vidíme z koncertnej sály v Reykjavíku, z ktorej nás režisér berie na potulky po snehom zahalenej pustatine, objavuje pre nás jej skryté krásy. Cestujeme aj za islandské hranice, na koncerty kapiel, ktoré ich presiahli.

Od muzikantov zaznieva niekoľko odpovedí na kľúčové otázky „kde a prečo vlastne“. Zaujímavé sú viacnásobné názory o ľudskej spolupatričnosti a vzájomnej prepletenosti. Medzi hudobníkmi a skupinami fungujú priateľstvá, požičiavajú sa nástroje, jednotliví muzikanti často účinkujú vo viacerých formáciách. Ambientná kapela Múm, známa už aj celosvetovo, napríklad, vôbec nerieši, prečo je spojená s tradíciami svojho ostrova. Členovia kapely robia skrátka to, čo im niečo vo vlastnom vnútri naznačí. Cítia vnem, že práve to by mohlo byť dobré. A niekedy dopomôžu aj šťastné náhody – jeden z členov Múm by bol možno zamestnancom továrne na čokoládu, ale rodičia mu to nedovolili. Dnes sa naplno venuje hudbe a žije naďalej na Islande.

Zásadná postava islandskej muziky – Björk – umenie chápe ako čerpanie z bohatých kultúrnych odkazov svojich predkov. Tento názor potvrdzujú aj ďalší interviewovaní. Pri zamyslení sa nad zrodom samostatnej a hrdej islandskej hudby ale uvádza rukolapný príklad. Punková energia sedemdesiatych rokov doputovala napriek vzdialenosti a nehostinnému terénu z Veľkej Británie až na Island a celý ho ovplyvnila. Mladí ľudia mali čomu veriť, mali prečo žiť. Vznikla vtedy deklarácia hudobnej nezávislosti a na Islande sa začali rodiť experimentálne kapely. Súčasťou filmu Screaming Masterpiece sú nezabudnuteľné zábery z dokumentu Rokk i Reykjavík z roku 1981, ktorý ukazuje súdobé punkové kapely a koncertné vystúpenia, nechýba rozbíjanie gitár kladivom a iné kúsky. Vďaka duchu doby zachytenom na starom filmovom materiáli máme možnosť vidieť unikátne zábery spred štvrťstoročia (napríklad pankáčov Ego, Jonee Jonee, new-waveových Tappi Tikkarás s mladučkou Björk, ešte pred vznikom kapely Sugarcubes), dekadentné výstupy ako „sebapodpálenie“ priamo na pódiu či manifest odmietajúci všetko spojené s dobrým vkusom, sformulovaný pod názvom World Domination or Death.

Historické súvislosti vo filme ozrejmuje islandský spisovateľ Sjón: „Z nejakého zvláštneho dôvodu sa na začiatku osemdesiatych rokov reykjavícki tínedžeri začali zaujímať o surrealizmus, čo sa následne veľmi prirodzene skĺbilo s punkom. Surrealistická poézia je úzko spojená so starodávnymi islandskými veršami. Jeden z prvých surrealistov bol možno Egill Skallagrímsson.“
Po edukačných slovách režisér opäť ponúka reálne historické úlomky a do filmu nastriháva starý dokument o pankáčoch. Členov svojej kapely Parrkur Pillnick predstavuje spevák Einar Örn Benediktsson týmito slovami: „Neviem hrať na ničom, on vie máličko, naozaj máličko a bubeník vie ešte menej a som si istý, že nevie hrať na bicích.“

Z interpretov vo filme ďalej zaujme hip-hopové združenie Quarashi, na bíty ktorého od radosti poskakujú návštevníci natrieskaného tokijského koncertu. Zostava dáva okrem japonskej MTV rozhovor aj režisérovi filmu. Raper Eypur Eyvindarson popri znamenitom predvádzaní svojich textárskych obratnosti v materinskom jazyku (úsmev na tvárach zaručený) odpovedá aj na otázku, prečo sa spolu s islandskými kamarátmi rozhodli práve pre hip-hop. Tiež sa obracia na historické tradície, no vysvetľuje tak oddane a polopatisticky, že s ním ťažko možno nesúhlasiť: „Rap je spojený s minulosťou, je pre ľudí na počúvanie a porozumenie. Na rozdiel od rocku nie je hlas v rape len ďalším nástrojom. O tom nie je rap. Za jednu minútu môžeš objasniť situáciu celého kontinentu alebo detaily domácich problémov. Hip-hop je pre mňa jedna z najvyšších foriem umenia, aj keď ho často napádajú. Je priamo spojený s históriou a bežnou rečou, môžeš slobodne povedať, čo chceš.“

Film okrem celého spektra okrajových žánrov (Slowblow, Amína, Apparat Organ Quartet, Odin‘s Raven Magic a mnoho ďalších) reflektuje aj metalovú či rockovú scénu. Nočný život z pohľadu vlasáčov na Islande režisér ukazuje prostredníctvom kapiel Vinyl alebo Mínus a takisto prostredníctvom fragmentov zo života kapelníkov i fanúšikov. Nechýba roztopašné hýrenie preplnenými nočnými ulicami, fastfoody, párty, dievčatá či dokonca rozbitá hlava (alebo nejaká vydarená recesia). Každý sa baví po svojom v niektorom z reykjavíckych klubov, mesto je preplnené hudobnými nadšencami. Režisér nevynecháva pohľad na islandské žúrovanie.

V Screaming Masterpiece sa k slovu dostáva aj národná elita: vo filme o hudbe hovorí najvyšší predstaviteľ pohanskej cirkvi, na inom mieste zasa islandský prezident spolu s priateľmi oslavuje v rezidencii za zvukov experimentálnej kapely Trabant. Zaujmú aj netradičné priestory na hudobné predvádzanie. Napríklad akustické lo-fi duo Mugison hrá pred kamerou na dvoch španielkach v podkroví katedrály len v ponožkách a maximálne uvoľnene, zatiaľ čo mohutné kompozície Björk alebo Sigur Rós naberajú rozmery v kooperácii s početným orchestrom.
Tak ako pri etablovaných kapelách či experimentálnych projektoch, sledujeme aj životy a nálady úplných nováčikov. Indie-rockoví mladíci Nilfisk predstavujú príklad šikovných muzikantov, ktorým prial osud. Pochádzajú z rybárskej dedinky Stokkseyri so 428 obyvateľmi, čo ich patrične rozčuľuje. Nadávajú na zasranú situáciu, že je ťažké štartovať s kapelou na mieste, akým je to ich. Po mesačnom (!) spoločnom hraní v skúšobni si ich ako predkapelu na reykjavícky koncert vybrali slávni Foo Fighters. Počas prác na dokončovaní filmu už Nilfisk nahrávali debutovú platňu.

Rozhovory a koncerty tvoriace dominantnú časť filmu miestami príjemne prerušuje panoráma krásnej polárnej krajiny. Tej, čo je taká bohatá na hudobné talenty. Napokon, podtitul filmu vraví sám za seba: tisíc rokov populárnej hudby na Islande. Screaming Masterpiece je pútavý hudobný cestopis ponúkajúci hlbší pohľad na to, ako „sa tvorí“ hudba v ľadovom kráľovstve. Zároveň prináša informácie o alternatívnych hudobných interpretoch, prostredníctvom ich projektov odhaľuje, ako symbioticky môže fungovať nové so starým. Poslucháč experimentálnej elektroniky i ťažkého metalu si na Islande spoľahlivo vyberie vlastného favorita. Divák filmu bude z islandského čara uveličený minimálne tak, ako zahraničná elita čvachtajúca sa v miestnych termálnych prameňoch. Alebo ako Damon Albarn s malými očkami, odchytený neskoro večer pred jednou z miestnych krčiem. Soundtrack je povinnou záležitosťou.

Matej Lauko
Autor je hudobný publicista.

FRAME