Sú albumy, ktoré počujete raz a je vám jasné, že práve ste mali tú česť s čímsi zásadným. Sú albumy, ktoré dopočúvať až do konca jednoducho nemáte trpezlivosť. K nim patrí väčšina pôvodnej slovenskej tvorby. (Odhliadnuc teda od toho, že recenzent musí viackrát počúvať každý album. Aj ten zlý. Najmä ten zlý.)

Potom sú albumy, ktoré si síce do konca vypočujete, no pritom viete, že ich založíte do poličky a už nikdy viac ich z nej nevytiahnete. No a nakoniec sú albumy, ktoré vás síce na prvé vypočutie na kolená nedostanú, no i tak vás čímsi priťahujú. Nie sú to žiadne bombastické posolstvá, melodické rošády ani nič podobné. Napriek tomu na nich čosi nájdete aj druhý, aj tretí raz.

Do tejto kategórie patrí i nové CD Span Matúša Borovského alias Blue M. Fajnšmekri vedia, že prsty ma v remixoch pre Hudbu z Marsu, Poo či Karaokeho Tundru. A tiež vedia, že sa celkom rád pohráva s ambientnými plochami okorenenými trochou toho IDM, a tiež s postupmi typickými pre musique concréte (vlastné terénne nahrávky). Hudobné nálepky sú však pekná vec, dôležitejší však je výsledný pocit zo samotnej hudby.

Uchopiť Span analyticky vnímam totiž ako celkom zbytočnú snahu. Za jediný paradox tohto CD ale považujem fakt, že sa mi páči. A ani neviem, prečo vlastne. Možno preto, že Blue M vo svojich skladbách nerezignoval na rytmiku, ktorá u neho tvorí podstatnú, ak nie najpodstatnejšiu zložku. Pritom však vonkoncom nenudí. A spolu z vynárajúcimi sa atmosférami aj spolupracuje.

Úprimne, Span nebúra žiadne hranice, azda tak stereotypy, ale tie u predpokladaného poslucháča tohto albumu už dávno nie sú. A fanúšik rozkošníckych napomádovaných televíznych superstars si tento album asi nepustí.

Na druhej strane, toto je album, ktorý neurazí a hodí sa predovšetkým do pozadia k inej činnosti. Ak teda nie ste zvukový fetišista a nepočúvate ho preto, lebo vám klepoty a ruchy spôsobujú radosť. Jeho počúvanie však nie je strateným časom. Ono, Borovského produkcia je niekde na rozmedzí skladieb, ktoré vznikajú pod hlavičkou labelov Touch a F Comm. Nie je to ani prísne zvukové inžinierstvo, ani ambient či chillout.

Je to „iba“ prekvapivo príjemná hudba, ktorá však nemá žiadne priekopnícke ambície. Našťastie, pretože experimentátorov je vždy o dosť viac než treba. Áno, vraví sa, že človek experimentuje dvakrát. Keď sa učí práci s technikou a potom, keď už majstrovsky ovládne štandardy a prestanú mu stačiť ich hranice. Priznám sa, pri niektorých skladbách na tomto albume neviem rozlíšiť, či patria do prvej alebo druhej kategórie. Viem však, že niekedy sú naozaj pridlhé. Napriek tomu však ma tento album svojským spôsobom baví.

Určite nebude v mojom prehrávači rotovať stále dokola, no keď po ňom z času na čas siahnem, viem, že to nebude krok vedľa. Pretože ešte stále nie je tak experimentálny, až ho nechápem, a pritom nie je ani konvenčný kus ako stovky iných. Pre mňa bol celkom príjemnou psychohygienou. S pekným obalom a na slovenské pomery neobvyklo striktným zvukom. A to mi úplne stačí.

Text: smoet
audionet.sk