Fenomén britského popu by si zaslúžil obsiahlejšiu sociologickú štúdiu aj v našich luhoch a hájoch (nepochybujem o tom, že na ostrovoch ich ročne vznikajú kvantá a stávajú sa tak súčasťou tohto ojedinelého javu). Na prvý pohľad musí nezaujatého pozorovateľa, predstavme si napríklad Inda, ohúriť to neuveriteľné množstvo ľudí (a hlavne financií) zainteresovaných vo všetkých zložkách systému. Predaje nosičov sa šplhajú do miliónov, koncerty praskajú vo švíkoch, množstvo médií a novinárov žije len a len z brit-popu, no a samozrejme je tu nedozierna záľaha skupín a interpretov, ktorí ako keby boli generovaní rok čo rok nejakou umelou inteligenciou.
Chlapci z Arctic Monkeys sú jej posledným produktom. Už pred vydaním debutového albumu sa zdvihla vlna hystérie a ich singlovky sa vyšplhali na čelá hitparád a médiá šaleli. Opäť išlo o jeden z najočakávanejších albumov nového roka, mesiaca, desaťročia, storoči… Priznám sa, že nielen Ind by nechápal, ale ani ja celkom nechápem prečo je tomu tak (možno majú ostrovania nejaký špeciálny gén, ktorý ich núti nakupovať cd skupín, ktoré by si v Indii, ale aj v Bratislave maximálne a doslova len brnkli). Hľadajúc odpovede na horeuvedené otázky som si album prehral asi stokrát, ale na nič som neprišiel. Kapela kráča v stopách Franza Ferdinanda, je možno o niečo tvrdšia, ale bez výraznejších melodických nápadov. Hudba je pekne našlapaná, ale to je dnes skoro každá druhá a ešte skladby majú strašne dlhé názvy. Nuž kto má britský gén a verím, že takých je aj u nás dosť, kúpi si album s dlhočizným názvom povinne, Indovia, prípadne iné národy siahnu asi po niečom inom.

Píš

Vlna