„Tak nám zabili Ferdinanda“. Ale kdeže, práve naopak, Franz Ferdinand vstal z mŕtvych a naučil sa poriadne smažiť na gitare, aby sa nakoniec stal vytúženým cisárom brit-popového impéria.
Ruská avantgarda, konštruktivisti a Franz Ferdinand, ako to všetko ide dokopy? Okrem spoločnej doby, najmä vizuálnym leitmotívom rovnomennej britskej kapely, ktorá sa pred rokom nezameniteľne zapísala do povedomia rockuchtivého poslucháča vynikajúcimi videoklipmi s použitím citácií konštruktivistických diel zo začiatku 20 storočia.
Ako sa mladí Škóti dostali k starému Franzovi, je záhadou, no je jasné, že tým, čo zaujalo rozhodne, nie je len názov či vizuálna identita. Ich prvý album, ktorý zaznamenal okamžitý úspech, ostal bezmenný a tak si po roku títo štyria mladí Škóti povedali: „You could have it so much better, if you have a good title“. A tak tu máme znovu priamočiaru, no v žiadnom prípade nie primitívnu gitarovú nakladačku, veselú mačku vo vreci, ktorú sa oplatí kúpiť. Typický ostrovný produkt, namiešaný v pozitívnom a mierne absurdnom koktaili kodeínu a mdma. Trochu Beatles, ranných U2, punku a štipky melanchólie, poriadne zamiešať a sú na svete Franz Ferdinand. Mať však toľko inteligencie, aby ste nedopadli ako Čapkov psíček a mačička, nie je zase až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.
Franz Ferdinand konečne ponúkajú vykúpenie a čerstvý vzduch do mainstreamového brit-popu, ktorý sa už pomaly začal potápať v súťaži o nevýraznosť hudobných nápadov medzi Coldplay a Oasis. Cisár zomrel, nech žije Franz Ferdinand!

Sonor

Nota Bene