Že si na label Touch treba posvietiť, nás naposledy presvedčil nórsky projekt Biosphere. A oplatilo sa. Ani posledný radový album Dolnorakúšana s maďarským menom Fennesz nesmiete minúť. Ambient sa v jeho podaní predstavuje v celej svojej inštrumentálnej pompéznosti. Ak by sme mali porovnávať, tak Fennesz vie s pokrivenými filmovými zvukovými plochami pracovať rovnako dobre ako Richard Ashcroft so sláčikovými aranžánmi. Fennesz vystaval Venice ako impresionistický album s niekoľkými postupne sa rozvíjajúcimi motívmi. V niektorých skladbách sa objaví motív, na ktorý sa o pár skladieb ďalej pozriete z inej stránky. Album je veľmi pôsobivý, výborne sa počúva na sklonku dňa, prípadne v úplnej tme s drobnými svetlami odrážajúcimi sa od vodnej hladiny. Evokácia veľkých plôch a používanie sentimentom zaváňajúcich motívov a loopov ale nikdy neprekročí únosnú mieru a albumu sa, našťastie, nikdy nepodarí skĺznuť do nejakej lacnej patetickosti. Noisová nasládlosť prvého tracku nech vás nepopletie, už v piatom sa vám budú triasť lýtka od riadneho digitálneho prasopalu, aby ste sa potom vrátili do alfy cez ďalšie hĺbavé čísla. O tomto impresionistickom dielku, inšpirovanom Benátkami (aj to znie dosť gýčovito, ale lepšie je povedať – staromilsky), sa veľa písať nedá, treba ho počuť. Jeho zvuk je totiž lo-fi a impozantný, agora- a klaustrofobický, nežný a drsný zároveň. Filmový. Evokatívny. Neviemaký. Ak chcete, zasadiť niekde medzi Incunabulla od Autechre alebo Two Lone Swordsman alebo Oval, FSOL, Panasonic.

trichord
Vlna č.23
Vlna