Mika Vainio je lyrickejšou polovicou formácie Pan Sonic. O lyrike je v tomto prípade možné hovoriť len vtedy, keď postavíme vedľa seba sólové nahrávky oboch členov kultového fínskeho dua. Väisänenove industriálne orgie vydáva Mego, kým Vainiove delikátnejšie zvukové textúry si našli priestor na labeli Touch. Nahrávka, ktorej názov znie v preklade „V krajine slepých je jednooký kráľom“, je už jeho tretím albumom pre túto značku.
Novinka je istým prekvapením aj pre znalcov Vainiovej sólovej tvorby. Ponúka viac než len mierne modifikované ruchy generované na starých či podomácky vyrobených analógových zariadeniach. Vainiovým cieľom je stále ukazovanie menej nápadných kvalít zvukov (Kim Cascone to vo svojej eseji o postdigitálnej hudbe nazýva prácou s „pozadím“), tentoraz však jeho skladby znejú najpestrejšie. Už niektoré názvy naznačujú, prečo – Streets, Motels. Nie je to však konkrétna hudba zaznamenávajúca dané prostredia, na to je Vainio príliš sofistikovaný. Snaží sa ju skôr evokovať vo fantázii poslucháča. Väčšinu hudby tvoria buď ambientné alebo industriálne zvukové vlny-textúry, ktoré sa vynárajú z ticha. Potom postupne dynamicky gradujú alebo nečakane zaniknú. Všetko je založené na kontrastoch ambient-industriál, ticho-hlasno, postupne-naraz. Vainio dokonca hneď v úvode albumu urobil kontrast aj k vlastnej poetike: keď počas prvých dvadsiatich sekúnd znie modifikovaný ľudský hlas, ktorý prestrihne vysmažený noise, asi len málokto okamžite uhádne, koho počúva. O to by sa mal snažiť vlastne každý autor – zachovať si schopnosť prekvapiť. Inak by sme zomreli od nudy.
3/4 Revue