Začiatkom júna tohto roku dostali poslucháči ambientu krásny darček: v poradí už tretí Biospherov release na labeli Touch. Jednoduchý obal privíta nedočkavého potápača obrázkom hladiny vody, kam sa o chvíľu bude môcť ponoriť.

Biospherovi sa podarilo predrať sa hustou Debussyho záhradou a vyzbierať z jej farebnosti, rozmanitosti a všetkých jej podrobností základné suroviny pre prípravu silného a hustého čaju. Je ho celý oceán a preto sa pokojne môžete navliecť do neoprénu a založiť CD do mechaniky.

V prvých desiatich trackoch Geir použil zaslučkované kúsky z Debussyho diel takým spôsobom, že napriek kontinuálnej zvukovej stabilite tracky nie sú monotónne aj vďaka neočakávaným ohraničeniam loopov. Je počuť, že sa nezľakol samplistami toľko obávaného šumu, ale ho práve využil vo svoj prospech. Praskanie akoby Debussyho nahrávky na platni, analógový šum zosilňovacej súpravy a starého gramafónu a ešte starších reproduktorov tvoria jednu zo základných zvukových zložiek a stávajú sa neoddeliteľnou súčasťou konečného produktu.

Skoro storočné Debussyho dielo ako roztopená zložitá socha z rôznych materiálov
znovu ožíva v žiare Biospherových taviacich pecí, hmota tečie pred našimi očami, vytvára spojité obrazce, farebné a odrazové fenomény na hladine.

Prípadný dojem romantickosti z použitého klasického materiálu je neúprosne zažehnaný kruto hlbokými frekvenciami. Neviete, odkiaľ ten zvuk prichádza, je všade naokolo, nepočujete ho, iba ho cítite - ocitli ste sa v Geirovej hlbočine.

Už takmer kultový a exemplárny producent ambientu dodržal tempo, ktoré sám nasadil. Jeho práca je spoznateľná na prvé počutie, ale jedná sa znova o úplne inú kvalitu, neporovnateľnú s predchádzajúcimi jeho prácami. Pozornejší poslucháč Cirque a Substraty presne takýto zvuk a takúto náladu očakával. Nie je to naplnené očakávanie typu "Ja som to vedel!", ale "Predsa sa mu to podarilo!". Udržať krok s predstavou mysle o hudbe nie je jednoduché, ale naše uši sa dočkali.

Album je zakončený dvoma trackami - akoby oddelenými od ostatných. Každý v nich
hneď spozná predzvesť niečoho ďalšieho, pravdepodobne nového albumu. Osobne tieto dva tracky nepociťujem ako výplnkový materiál: "však tam niečo dajme, keď je ešte miesto," ale ako príjemnú bodku za vyčerpávajúcou prehliadkou farieb a plôch z Debussyho galérie. Krátka skladba o jemnom bublaní klavíra ma vždy pripraví na záhadnú ping-pongovú zakončovačku, ktorá uzatvára album.

Charon (28.10.2002)
zionmag