Už titulná fotka na booklete CD s rozpustenými dlhými blond vlasmi, za ktorými tušíme jemnú tváričku, naznačuje atmosféru celého albumu. A obsah nesklame, ale ani neprekvapí. Hlások Juany Moliny je naozaj nežný, zamatový, miestami až uspávankový. Čímsi pripomína – rovnako ako niektoré celé skladby – poetiku Madrredeusu.
Juana Molina začínala ako herečka v programoch argentínskej TV. Táto skúsenosť sa jej neskôr – na začiatku kariéry speváčky a zároveň autorky piesní zišla pri nadviazaní kontaktu s poslucháčmi a návštevníkmi jej vystúpení. Nebolo to však nevyhnutné, keďže jej skladby – štýlovo zaraditeľné k bossa nove, tropicalii – miešané s post-rockovými náladami si poslucháča ľahko získajú svojou nevtierateľnosťou, (snáď) úprimnosťou a jemnosťou. Niektorí kritici hodnotia Juanu Molinu ako zjav, ktorý je v pozitívnom zmysle slova ďaleko za latinskou alternatívnou hudbou. Jej album je podľa nich oveľa dobrodružnejší ako tvorba jej juhoamerických súčasníkov, napríklad Bebela Gilbertu – s čím neviem, či sa dá celkom súhlasiť. U iných dokonca vyvoláva reminiscencie na diela Erika Satieho. No to už naozaj neviem...
Skladby sú jednoduché, postavené takmer výlučne na jednom základnom melodickom motíve, žiadne výrazné hudobné nápady a prekvapenia na tomto albume nenájdete. Je to muzika veľmi intímna, osobná, spievaná pre ľudí, ktorí ju chcú počúvať, a nie si pohmkávať notoricky známe leitmotívy. Keby sme mali odporúčať hudbu ako víno k určitým špeciálnym druhom jedál a udalostí, tak táto by sa hodila do malého príjemného baru s výberom originálnych farebných koktailov alebo na súkromnú párty s priateľmi.
Celým albumom sa vinie akási zvukovo-hlasová zvonkohra. Tú síce občas vystrieda akustická gitara, no (niekedy až príliš) ľúbivé „elektrozvuky“ počujeme stále. Všadeprítomné jemné perkusie sú už len doladením atmosféry piesní do želanej „pohodovej“ polohy.

p5p
Vlna