Spomienka na monarchiu

Títo Škóti vás chcú roztancovať, tvrdí americký hudobný magazín Rolling Stone o novej veľkej nádeji ostrovnej hudby Franz Ferdinand. Štvorica hudobníkov len nedávno debutovala so singlom Take Me Out. Dotiahli to s ním až na tretie miesto britskej hitparády, hneď za speváčku Kelis a víťaza súťaže Pop Idol Michelle McManus. V marci vydali rovnomenný debutový album.

Ich pesničky sú na dobýjanie hitparád ovládaných prefabrikovaným popom trochu nezvyčajné. Skupina okolo speváka Alexa Kapranosa sa však bráni: "Hráme popmusic rovnako ako pred časom Nirvana alebo Shangri-Las."

Kvarteto je škótskou odpoveďou na súčasnú vlnu amerických garážových skupín ako The Strokes alebo Interpol, ktorí to z undergroundu dotiahli až na výslnie súčasnej popmusic. Na to, že existujú dva roky, predvádzajú prepracovanú zmes hudby. Tá sa pohybuje niekde na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď nadšenie z punku končilo a nahrádzala ho pre masy oveľa prijateľnejšia nová vlna (Blondie, XTC, Joy Division).

Ak by sme hľadali slovenské ekvivalenty k Franz Ferdinand, podobný prístup k pesničkám, čiže hravosť so slovami a melódiami, majú bratislavskí Le Payaco. Franz Ferdinand ide ešte ďalej - teatrálnosť si požičiavajú od legendárnych Roxy Music a nezabúdajú ani na súčasnú hudbu - v niektorých skladbách (Tell Her Tonight) počuť vplyvy tanečnej scény.

Iba členovia skupiny vedia, prečo sa pomenovali podľa nástupcu rakúsko-uhorského trónu, ktorého násilná smrť v Sarajeve sa stala zámienkou na rozpútanie prvej svetovej vojny. Možno ich s dávnou minulosťou spája úvod prvej piesne albumu. Volá sa Jacqueline a začína ako šansón, ktorý akoby vypadol z pera J. Brela. Po prvých baladických tónoch sa však ozve súčasný Franz Ferdinand a s ním jedenásťpiesňové bludisko melódií, stálych aranžérskych zvratov a ľahkých milostných textov.

Aj nádejné skladby ako Take Me Out alebo Matinee sú možno príjemné, ale nie dostatočne pôvodné, aby sa z nich vykľuli silné piesne, tak ako sa na debutoch pred rokmi prezentovali ich obľúbenci Joy Division alebo Blondie. Hudba v podaní tejto skupiny spolužiakov z glasgowskej umeleckej školy je skôr milým štylistickým cvičením, zahmleným odrazom doby slávnejších hudobných vzorov - tak ako dnes Viedenčania rozprávajú s láskou o prekvitajúcej habsburskej monarchii.





PETER BÁLIK

[17. 4. 2004]
SME