Prorok prichádza k Hore

Ak sa vám zdá, že si chcete z tohto sveta odniesť viac, ako len chytľavé rockandrollové refrény a je vám podozrivé naduté vyprchané vizionárstvo posledného obdobia takých Pink Floyd, skúste druhú platňu Jurymana. Ide o dielo Ina Simmondsa, bývalého člena skupiny The Sandals, na sólovej dráhe známeho predovšetkým zo spoločného projektu so Spacerom.
Za hypnotickým elektronickým rytmom sa vynárajú uhrančivé plochy, Simmonds sa neponáhľa, aby voviedol svojho poslucháča do svojej hry. Celá platňa pôsobí ako sugestívne divadelné predstavenie, pričom vnímateľ je neustále prenasledovaný pocitom, akoby to celé bolo stvorené presne jemu na mieru. Aj takto vyzerá elektrodžez budúcnosti. Akoby tu rytmus slúžil na neustále kumulovanie oslobodzujúcej energie. Tá má však temný a zdá sa, že priam sarkastický základ niekde v hĺbke Jurymanovej osobnosti. Je pritom pozoruhodné, že hoci na albume participovalo množstvo ďalších ľudí, atmosféra je pozoruhodne jednoliata - v tom najlepšom zmysle slova. Okrem Jurymanovho hlasu na vokálnu stránku albumu v skladbách The Morning, To Sleep a The Moot prispela Alison Goldfrapp. Osobitým je track The Pilot, ktorý je charakterizuje rozsiahle deklamovanie textu spoluautora piesne, trinidadského básnika Rogera Robinsona. Zamilovala som si vetu "RUN DMC 1983, it was a very good year" - a tá je naozaj len zlomkom z vynikajúcich textov.
Juryman Simmonds bol pri nahrávaní tejto platne skutočne vo vrcholnej kondícii. Stačí si ju pustiť raz: zažijete skvelé stavy prázdnoty, dostanete sa do hudobného bezvedomia v priebehu prvých minút. Ani na chvíľu však nepôjde o melanchóliu. Je to skôr nepokojný atak dokonalého zvuku, ktorý vás vyzýva prežiť samotu v samom sebe až do posledného štádia, pričom ani na chvíľu sa neprestanete zabávať. Neviem si predstaviť, že tento album sa dá počúvať aj inak ako vcelku. A keď sa skončí päťdesiata siedma minúta, len ťažko sa budete vracať na zem. Zostupy z Hory sú pre človeka vždy tou najťažšou vecou pri návrate do sídlisk všednosti.

lamm
Vlna