Medzi poslednými releasmi z labelu Ninja Tune sa objavili hneď dve hip hopové platne, ktoré by sme mali pravdepodobne zasunúť do škatuľky experimentálne. Dve zoskupenia (Daedalus je projekt solitéra, Ammoncontact je duo) sú spriaznené nielen miestom pobytu, ale aj spoluprácou v rádiách (pozri www.dublab.com) a na klubových večeroch. Tu sa podobnosti končia. A možno ešte jedna – záujem posúvať hranice žánru, experimentovať s jeho minimálnou podobou. V prípade Ammoncotact úspešnejšie. Ale pekne poporiadku...
Duo Carlos Nino and Fabian Ammon vydávajú svoj druhý radový album prvýkrát na známom labely. Ich minimalizovaný hip hop je ochutený trochou nujazzových zvukov a nejakými tými perkusiami navyše. Tracky balansujú na hrane easy listening – hip hop chill out – downtempo. Kombinácia presvetlená slnkom, v žiadnom prípade ale nie gýčovo sentimentálna ako napríklad café del mar (najviac sa k takémuto soundu približuje Like Waves of the Sea). Príliš veľa napätia ale od One in an infinity... očakávať netreba. Autori naozaj skúsili jednu z milióna ciest, pričom akoby neustále chceli poukázať na to, že existujú aj iné možnosti – každý náznak silného tracku je zastavený a fragment komentovaný samplom z inej záhradky – aby bolo jasné, že autori to nemyslia nijako vážne a poznajú aj iné metódy (Fun is for Funky, Wu Wu Woomp, Wu Woomp Woomp). Počuteľný problém je v tom, že poslucháč nedostane jasnú správu o tom, za čím si autori stoja najviac. Ich jedna z možných ciest sa časom stáva natoľko rozpadnutou, že by poslucháč potreboval viac motivácie skladať ponúknuté puzzle. Kusy skladačky sú ale trochu nemastné-neslané, trochu neutrálne a trochu opočúvané. Takže zábava sa nekoná. Z platne trčia fragmenty dobrých nápadov, ale celok nijako neohúri.
To pán Daedelus sa na vec pozrel ešte viac od podlahy. Exqusite corpse je hneď od prvých taktov ešte rozpadnutejší ako One in Infinity.... Samozrejme, že úmyselne. Samozrejme, že premyslene. Daedelus sa s celou radou hostí zahral starú známu hru surrealistov (jej anglické meno je priamo v titule platne) – v pôvodnom znení sa vezme papier, napíše veta, zohne a posunie susedovi. Takto vzniká text. Daedelus vzal vzorku melódie, zahol a pridal ďalší kúsok a tak ďalej do začiatku až do konca. Postup je samozrejme koncepčne zaujímavý a dá sa o ňom dlho rozprávať. Problém nastane, keď príde na počúvanie. Vtedy ostane holá kostra – zaujímavý nápad, naplnený nie až natoľko zaujímavým obsahom. Hoci Daedelus na platňu prizval celý rad hostí, ich vklad podlieha príliš silne celkovému konceptu platne. Doska je síce rozdelená do 14tich trackov, tie ale znejú ako by ich jedna mater mala. Nech už sa objavuje ženský vokál (zaujímavá Now and Sleep), mužský vokál (Welcome home), alebo inštrumentálne sóla (Move on), všetko jedno, koncept nepustí. Pokúšal som sa dať Daedelusovi niekoľko šancí. Až na niekoľko zaujímavých okamihov neponúkol nič špeciálne. Možno okrem nápadu, ktorý by bolo treba ešte trochu poohýbať a nechať vyzrieť. Forma predbehla obsah. A veľmi výrazne.

soap
Vlna