Každodenná hudobná výprava do lona prírody

Svet okolo nás stojí na maličkostiach, na pojmoch a dojmoch, na parádach a náladách, láskach a vráskach, tôňach a vôňach. Vplyv všetkých tých maličkostí sa akosi samovoľne znásobuje v lone samotnej prírody, kde ešte preindustrializovaná civilizácia nemala tú česť. Ďaleko od smogu, prachu, nečistôt, fádnosti a šedosti.

Ďaleko od toho všetkého má aj ostatný album Cinematic Orchestra Every Day. Vďaka nemu si môžeme aj v ponurých izbách uniformných panelákov navodiť atmosféru čistej, nepoškvrnenej prírody. Jej vôňu, chuť, dotyk, obraz a v neposlednom rade aj zvuk. Stačí len ponastavovať senzory všetkých zmyslov na vyššie hodnoty a dať veciam voľný priebeh. Veď uznajte, mohla by vnímavejšieho človeka, hudobného neanalfabeta, ponechať chladným prechádzka krajinkou s takýmito pozoruhodnými siedmimi hudobnými divmi sveta? Popri zuniacom soulovom potôčiku (All That You Give), okolo pokojného jazzového jazierka (Burn Out), duniacou psychedelickou jaskyňou (Flite), nebezpečným drum and bassovým priesmykom (Evolution), dramaticky nafilmovanou progrockovou tiesňavou (Man With The Movie Camera), oslnivým hiphopovým údolím (All Things To All Men), členitým funkovým hrebeňom (Everyday). Hneď úvodné súzvuky tónov harfy a chimesu nenechajú nikoho na pochybách, že sa stane svedkom teatrálneho výpravného výstupu filmového orchestra. Oproti debutu Motion sa tento druhý radový album (ak nerátame kompiláciu Remixes 98-2000) prečistil a odľahčil, nelipne už príliš na temnejších jazzových tradíciách a štandardoch, loopy a slučky zatlačil viac do pozadia, pôsobí epickejšie, nechýba mu príbeh.

Obaja hostia, americká soulová speváčka Fontella Bass, ani rapper z Ostrovov Roots Manuva, svojimi vokálmi nerušia, skôr naopak, príjemne osviežujú. Hudobní kritici majú často problém našiť na „cinematikov“ nejaký funkčný žánrový dres. Ja s tým problém nemám. Elektronický ľahký progresívny rock poriadne šmrncnutý jazzom, bluesom i soulom. Viem, že aj z tohto popisu málokto zmúdrie a kapele sa tak zrejme svojou tvorbou podarí zamiešať hlavy viacerým poslucháčom z ortodoxnejších táborov – ako čistokrvným rockerom, tak čistokrvným elektronikom i čistokrvným jazzmanom. Cinematic Orchestra však evidentne čnie nad zvyškom nu-jazzového sveta.

Líder projektu Jason Swinscoe (tu je pôvodný rozhovor na inZine) ako jeden z mála sampleristov a počítačových lepičov taktov pochopil, že čaro hudby nie je postavené na jej fyzikálnych formách (frekvenciách, vlneniach, či decibeloch), ale na sústavnom obliehaní nervového centra poslucháča pocitovými vzruchmi (melódiou, dynamikou, či harmóniami). Avšak, čo by to bolo za kritiku bez kritiky? Nájde sa tu aj zopár slabších miest, aj keď tie silnejšie ich prirodzene prehlušujú. Negatívom albumu je informačne striedmy a graficky nevýrazný booklet. Je to jedna z mála účinných zbraní proti hudobným pirátom, ale tento granát zostal očividne neodistený. Muzika znie miestami na albume príliš rozvláčne a rozťahane, chcelo to zrejme posunúť závažie metronómu o kúsok nižšie. Ťažko by sme tu nachádzali aj nejaké výnimočne zahrané inštrumentálne bravúry, avšak u takejto downtempovej pohodovej muzičky by pravdepodobne aj zavadzali. Osobne síce obľubujem ešte nápaditejšiu, ešte prekomponovanejšiu, ešte dynamickejšiu a rytmicky „pokrivenejšiu“ hudbu, toto všetko je však už len úplne subjektívnou stránkou veci, ktorá by dramaturgov Bratislavských jazzových dní nemusela absolútne zaujímať pri vystavovaní pozývacieho listu.

Fedino (8.7.2002)
inZine