Iste, nebyť známosti s cLOUDDEAD, nevyšiel by tento album u Ninja Tune a jeho vlastným nákladom vydaná edícia by pravdepodobne skončila v niektorom z Minnesotských výpredajov. To by však bola škoda, pretože aj napriek amatérskemu lo-fi zvuku ide o revolučné dielo. Andrew Broder alias Fog, na rozdiel od väčšiny hip-hopových dídžejov, kašle na preteky v technicky dokonalom scratchigu, či na tanečný funky rap a skôr sa snaží využiť gramofón ako regulárny nástroj. Hudbu Fog je ťažké kategorizovať. Aj keď obsahuje množstvo scratchov, ide skôr o mix novodobého blues a post-rocku ako o turntablizmus. V Broderovej minulosti sa totiž nevyskytujú len hip-hopové kapitoly. Tento – v čase nahrávania albumu 23 ročný – mládenec má za sebou aj hranie v punkových a jazzových skupinách a napočúvané má toho ešte viac. Gramofónové scratche tu v prvom rade suplujú bicie nástroje. čo je logické, žiadna ihla na svete nedokáže škrabaním o vinyl vylúdiť znesiteľnú melódiu. V kontraste s rytmom, manipulácia s platňou sa podieľa aj na pomalých kvíliacich hudobných plochách. Popri gramofóne dôležitú úlohu hrá skreslená elektrická gitara doplnená o ďalšie melodické nástroje, väčšinou nahrané samotným Broderom. “Je to depresia alebo choroba?“ notuje si chrapľavý hlas. Ťažko povedať, ale v tomto prípade sídlisková nuda preskakuje beznádej generácie X a zapisuje si bod za asistenciu pri vzniku originálneho nápadu. Neil Young už iste netrpezlivo čaká na ďalší ročník DMC šampionátu s ponukou spolupráce pre víťaza. Ale možno ho nakoniec predbehne Beck, Will Odlham alebo iný bard z anti-folkovej ligy. Koniec koncov, možnosti by tu boli.


František Dezorz (3/4 revue č.13)
3/4 Revue