Ian Simmonds aka Juryman ľúbi jazz a po experimentálnej, výhradne elektronickej platni Juryman vs Spacer dostal chuť na niečo komornejšie a pesničkovejšie.
Pomer spievaných a inštrumentálnych kúskov na Jurymanovom albume The Hill je 9:3. Do štúdia si prizval zopár akustických hostí (spomeniem aspoň speváčku Alison Goldfrapp), zapol svoje samplery s prazvláštnymi zvukmi i syntezátory s tmavými registrami a výsledkom je muzika nie príliš vzdialená alternatívnej produkcii značky Crammed Discs spred pätnástich rokov. Jurymanov album znie ako keby si zadžemovali Tuxedomoon s The Aloof, Minimal Compact s Trickym alebo David Sylvian a Howie B. Možno je to dôsledok toho, že na zvuku a postprodukcii sa podieľali Vincent Kenis a Marc Hollander, svojho času členovia avantgardných kapiel (Tuxedomoon, Aksak Maboul…), dnes predovšetkým producenti - druhý menovaný zároveň dramaturg a majiteľ labelu Crammed Discs. Prevládajú skôr ponuré nálady, ale aj v nich dokáže Juryman prekvapiť. Napríklad priam jazzrockovou rytmickou „rýchlobežkou" v The Woven ku koncu albumu. Sem-tam sa pesničkou ako chiméra preženie orchestrálny motív, „ktorý určite poznám z nejakého strašidelného filmu". A na svoje si prídu aj milovníci síce v súčasnosti moderne zlomených, ale živým bubeníkom excelentne zahraných beatov.
Jurymanov The Hill je môj prvý disk © 2000, a tak sa mi zdá, že ten hudobný rok 2000 nezačína vôbec zle.


Daniel Baláž
5D