The Libertines sú späť. Po jedenástich rokoch.

Pete Doherty a Carl Barât – dve ústredné postavy britskej kapely The Libertines prekonali niekoľko zlých období. Napriek vzájomným konfliktom výdatne prepieraným v bulvárnych médiách a Dohertyho drogovej závislosti, ktorá mu znemožňovala účinkovať v spoločnej kapele, sa po rokoch opäť dali dokopy. Zvíťazilo priateľstvo, staré hriechy odišli do úzadia, a tak si môžeme vychutnať ich aktuálny, tretí album.

Anthem for Doomed Youth je majstrovským kúskom. Kapela, ktorej hudbu v minulosti prirovnávali aj k pankáčskym časom The Clash (k čomu mali blízko aj vďaka spolupráci s producentom Mickom Jonesom, spevákom a gitaristom spomínaných pankáčov), sa predstavuje s vyzretou kolekciou nových pesničiek, reflektujúcich peripetie z minulosti aj nádej symbolizovanú novými a lepšími časmi v blízkej budúcnosti. Kým na predošlých albumoch Up The Bracket a eponymnom The Libertines zneli surovejšie, akiste vychádzajúc aj zo životného štýlu rockových umelcov, teraz prinášajú pesničkársku ľahkosť a spevné melódie.

Albumový comeback po jedenástich rokoch pauzy vznikal v Thajsku, zhodou okolností neďaleko liečebne, v ktorej sa Doherty zotavoval zo svojho temného obdobia. Okrem skvelo zohratej kapely sú tu opäť v popredí predovšetkým jeho intímne a krehké texty, ktoré by sa uplatnili aj samostnatne v básnickom prevedení. Je to už raz tak, Pete je pesničkársky bard a veršovať vedel vždy. Či už to bolo sprevádzané punkovou ostrosťou (pripomeňme staršie hity ako What a Waster, Don’t Look Back into the Sun či Can’t Stand Me Now), alebo zaobalené do akustickej jemnosti v skladbách ako Albion, ktorú nahral po rozpade The Libertines so svojou novou kapelou Babyshambles. Podobne, no možno ešte výraznejšie, sú obe Dohertyho podoby zaznamenané aj na novej platni.

Znovuzrodení The Libertines nám ponúkajú fúzie nezávislého rocku s reggae (singel Gunga Din), sú tu aj punkové vplyvy (Anthem for Doomed Youth), nechýba klavírna balada (You’re My Waterloo) či pesničkárska lahôdka (Iceman). Tentoraz už tak nereflektujú divoké večierky v pulzujúcom Londýne, skôr príkoria spôsobené „večierkovými následkami“. Skladba Heart of the Matter poslucháčov zavedie do začiatkov kapely, má klasickú energiu The Libertines a spevný popevok, ktorý núti pustiť si ju opakovane.

Je skvelé, že príbeh Dohertyho, Barâta a ich spoluhráčov dopadol práve takto. Aj keď dokázali aj v rámci svojch samostatných projektov (okrem Dohertyho Babyshambles to boli Barâtove kapely Dirty Pretty Things a neskoršia Jackals), že sú výborní muzikanti, v osvedčenej starej zostave je to predsa len o triedu lepšie. Noví The Libertines priniesli kvalitné skladby a potvrdili to, čo napriek ich problémom tvrdili kritici vedno s fanúšikmi: že ide o pozoruhodnú britskú kapelu so súčasným zvukom a množstvom dobrých nápadov.

Matej Lauko

SME