Cibelle do pohody

Harmónia má v slovenčine dva významy: vzťahy medzi tónmi vo vertikálnej rovine (teda ich súzvuk) a pohoda. Tento album je veľmi harmonický. V oboch významoch. Zaujímavé harmónie sú výsadou brazílskej hudby, odkedy je samba sambou a bossa nova bossa novou. A okrem toho je to pekný album pre pekné chvíle. Ale po poriadku.


Cibelle je dvadsaťpäťročná brazílska speváčka, skladateľka (ale aj textárka a herečka), ktorá zažiarila na mimoriadnom debute producenta srbského pôvodu Subu Sao Paulo Confessions (1999). Suba (1961) je legendárna postava brazílskej elektronickej scény, pomáhal definovať „nový zvuk Brazílie“ – kombináciu pôvodných nástrojov a nálad s elektronickými zvukmi a podmanivými atmosférami digitálneho pôvodu. Produkoval aj väčšinu skvelého albumu Bebel Gilbertovej Tanto Tempo, ktorý bol pre mňa jedným z najpríjemnejších hudobných prekvapení roku 2000. Jeho vydania sa, žiaľ, nedožil, tragicky zahynul tesne po jeho vydaní Sao Paulo Confessions pri požiari nahrávacieho štúdia. Ako inak, Cibelle si zaspievala aj na albume Suba Tributo, ktorý vyšiel v roku 2002.


Eponymický debut Cibelle je pekná fúzia brazílskej hudby, popu a elektroniky. Občas až minimalistický, plný vzduchu, pekných zvukov a pod rezervovaným povrchom hrejivých emócií. Cibelle spieva po portugalsky a anglicky, má vláčny, zamatový hlas – aj keď živší, ohybnejší a pohyblivejší ako charakteristický „rovný“ brazílsky vokálny štýl, z ktorého kedysi urobila štandard veľká Astrud Gilberto.


Cibelle nič neponechala náhode a obklopila sa tímom mimoriadnych spolupracovníkov. Ponechala si rozhodovacie právo a je spoluproducentkou albumu. Druhým producentom je mladý talentovaný Brazílčan, ktorý si necháva hovoriť Apollo 9. Medzi hudobníkmi nájdeme niekoľko miestnych prominentov (Joao Parahyba z Trio Mocotó), ale aj gitaristu z Morcheeby Rossa Godfreyho. V krásnom priezračnom sounde majú prsty zvukoví architekti Morcheeby, Chris Harrison a Pete Norris – album sa mixoval v Londýne.


V podstate by som mohol na tomto mieste skončiť, ale neodpustím si jednu poznámku – až na výnimky (I’ll be, Um só segundo) sú melódie podľa môjho názoru trochu „splachovacie“, nenájdeme tu toľko vzrušujúcich momentov ako na debute Bebel Gilberto (porovnanie týchto dvoch platní sa vyslovene núka). Aj trochu energickejšie momenty by sa zišli, album sa nesie v pomalých a stredných tempách a v podobnej nálade. Toto CD si púšťam ako „peknú hudbu“, necítim potrebu dychtivo prepínať medzi pesničkami a vracať sa k silným miestam. Ale veď pohoda.


P.S.: Skrytý track je veľmi štýlovo jazzový. Že by predzvesť ďalšieho smerovania? To by som sa tešil!



Marian Jaslovský (8.7.2003)
inZine