(Baba) Jaga a pekná hudba

Veľké vydavateľstvá vrážajú ročne ťažké milióny do svojich talent scoutov, aby napokon všetkých s prehľadom strčil do vrecka jediný človek – majiteľ a hlavný dramaturg nezávislej značky Ninja Tune, s ktorej tovarom sa na stránkach inZinu často stretávate. Samozrejme, platí to, len ak slovko talent preložíme naozaj ako talent, a to, prepytujem, v muzikantských, nie manažérskych súvislostiach. V takom prípade sa firme Ninja Tune vyhne máloktorý fanúšik nu jazzu, hip-hopu, post-rocku, inteligentnej elektroniky (ach, tie škatule, že?) pri koncoročnom vyplňovaní anketových lístkov s kandidátmi na najlepší album, umelca, label. Od konca novembra, keď vyšiel album A Living Room Hush, si na ninjácke pesničky spomenieme aj vďaka nórskej supergrupe Jaga Jazzist. Termín supergrupa znie ako z Maxisuperu, je však výstižným zhrnutím faktov o jej osobách a obsadení, a to napriek tomu, že v kapele, či skôr desaťčlennom orchestri, nepôsobí nik z tria A-ha.

Bobby Hughes Experience, Bugges Wesseltoft, Motorpsycho, Big Bang, Euroboys, Jazzkammer, Biosphere, Supersilent, Alog, Lasse Marhaug a Kim Hiorthoy patria (nielen) v Nórsku k súčasnej špičke advanced popu, čo je síce ďalší divný šuflík, ale nechcite, aby som vymenúval všetko, čím sa uvedená desiatka muzikantov a telies zaoberá. Navyše, o niektorých počujem prvýkrát až v súvislosti s Jaga Jazzist. O „projekte desiatich“ som sa prvýkrát dočítal v New Musical Expresse a trošku som sa zľakol, pretože jedna z charakteristík znela „Charlie Mingus s Aphex Twinom v zadku“. Preto ma hneď na prvé počutie prekvapila hojná miera až dominantnosť a voľnosť živých, klasických jazzových nástrojov, predovšetkým dychov, veľmi často sólujúcich, v podaní Larsa Horntvetha, Jorgena Munkebyho a Mathiasa Eicka. Nie že by súčasný nu jazz živým hraním pohŕdal, no občas plnia dychové nástroje len funkciu akejsi intelektuálnej pridanej hodnoty k v podstate konvenčnej klubovej muzike, prípadne poslucháč nemá šancu zistiť, či ide o živé hranie alebo samplovaný motív. V zásade, ak je výsledkom silný song, mi nie je proti srsti ani takýto princíp, ale som rád, ak môžem napísať, že v tomto prípade je to ináč.

Zaujímavo riešia Jaga Jazzist rytmiku. Počuť ako tradične bubnujúceho jazzového bubeníka, tak aj šibalské (miestami aj šibnuté) zaobchádzanie s elektronicky filtrovanými beatmi, kde synkopy vznikajú akoby „poruchou v prijímači“. Vtedy Jaga Jazzist pripomínajú „pokazeného free-jazzmana“ Squarepushera. Najzábavnejšími a najhitovejšími kúskami z tohto pohľadu, aj najrýchlejšími číslami albumu sú úvodná Animal Chin (na CD aj s mierne monty-pytónovským videoklipom) s podmanivým melódiami vibrafónu, a Midget s predpotopnými klávesovými kilami, znejúcimi ako 20-tisíc míľ pod morom. Low Battery, Cinematic a Lithuania sú vo filmových náladách Schiffrina či Barryho a ponúkajú prehľad toho, čo dokážu dva bassklarinety, trúbka, tuba, vibrafón, gitara, basa a Fender Rhodes a „elektronika týchto dní“ (prečo ju nevyužiť, keď máme 21. storočie?). To všetko v rukách ľudí, ktorým je pojem pekná hudba posvätný (to je to pravé pre vás, kolega Polanský).

A Living Room Hush je skvelý debut. Obsahuje vyvážený pomer experimentu a lahodných harmónií, clickancov a živého muzicírovania, vzdušných štruktúr i notovej hustoty v klasickom duchu párminútovej hitovej pesničky. Inštrumentálna hudba, akú si snáď ani nezaslúžime. Jej protagonistom chýba len jediné: záujem o akúkoľvek inú než dobrú hudbu.

Daniel Baláž
inZine