Karpaty Magiczne so slovenskou fujarou dobyli Ameriku
Na festivale Revište 2002 vystúpila koncom júla okrem iných skupín aj štvorica Poliakov s tajuplným názvom Karpaty Magiczne. Kvarteto v zložení Anna Nacher – gitara a spev (AN), Marek Styczinski – dychové nástroje a perkusie (MS), Jan Kubek - tabla, djembe a perkusie, Tomasz Radziuk – basgitara, zaujalo nielen množstvom nezvyčajných nástrojov, medzi ktorými boli okrem iného prenosné indické harmónium, diktafón, či fujara, ale aj funkčným prepojením prírodných zvukov a elektroniky a nezvyčajným hlasovým potenciálom vokalistky. Dvaja lesníci, letecký konštruktér a učiteľka majú už za sebou kadečo, vrátane vlaňajšieho turné po USA, kde hrali v slávnej newyorskej Knitting Factory, ale aj na festivale South By SouthWest v Austine spolu s Ecstasy of Saint Theresa. Teraz si môžete prečítať podstatnú časť rozhovoru s Annou a Marekom, ktorí sú výlučnými skladateľmi hudby tohto projektu. Sú to ľudia, ktorí precestovali Nepál a Indiu, aby nakoniec zistili, že podobné duchovné hodnoty a ešte exotickejšie hudobné nástroje môžu nájsť aj v strede Európy – na Slovensku.


VP: Takže – čo bolo na začiatku?


MS: Začalo sa to veľmi dávno, pred 25 rokmi, a veľmi dôležité pre nás je, že sa všetko začalo v Krakove - nie vo Varšave, ale práve v Krakove. Je to dôležité preto, lebo juh Poľska je iný ako zvyšok krajiny. Práve na juhu Poľska a na Slovensku máme najviac priateľov - iba náš basista je zo Slupska, to je na pobreží Baltického mora. To je taká naša geografická špecialita. Odjakživa nás to veľmi ťahalo na juh, lebo bývame v Novom Saczi, čo je 40 km od poľsko-slovenskej hranice. Ja som začínal klasicky - v študentskej kapele, študoval som lesníctvo, môj kolega, ktorý hral potom na gitare, pedagogiku, a bol tam ešte jeden lesník – naša skupina sa volala Atman. Začínali sme v rokoch 1975-76 a od roku 1982 sme hrali poloprofesionálne - mali sme koncerty po celý rok, cestovali sme aj do zahraničia, čo bolo vtedy dosť ťažké, lebo v r. 1981 bolo v Poľsku vyhlásené stanné právo, prišla Solidarita a všetky tie politické zmeny. Vtedy sa hranie takej muziky, ktorá nebola ani typická populárna hudba, ani nebola poplatná režimu, prípadne bojovníkom proti nemu, veľmi nevyplácalo. Hrali sme vlastnú hudbu a stáli sme na okraji - a tak to to zostalo dodnes. Neviem, čím to je, ale keď človek robí niečo naozaj svojské, vždy sa ocitne na okraji, nemôže sa dostať do toho hlavného prúdu.


VP: Vy ste okrem toho, že ste založili kapelu, rozbehli aj vlastné vydavateľstvo. Ako k tomu prišlo?


MS: No, to veľmi úzko súviselo s Atmanom. Od začiatku bolo ťažké šíriť našu hudbu, nemohli sme nahrávať, takže sme si založili vlastné vydavateľstvo, nazýva sa to Fly Music - po anglicky preto, lebo v tom čase bol o nás väčší záujem v zahraničí ako doma. Vydávali sme kazety a všetko sme robili sami, vrátane obalov. Ja som cestoval po Nepále, priviezol som odtiaľ také drevené pečiatky, takže každá kazeta bola ručne opečiatkovaná, očíslovaná, a takýchto kaziet sme vydali dokopy osemnásť rôznych titulov. Nielen Atman, ale nahrali sme napríklad hudbu burjatských šamaniek, ktoré koncertovali v Poľsku, tradičnú hudbu z Nepálu alebo hudbu našich priateľov, ktorí by inakšie nemali šancu dostať sa do nahrávacieho štúdia. Postupne sme to rozbiehali, boli sme takým malým vydavateľstvom s vlastnou distribúciou, ľudia dosť kupovali naše kazety. No ale potom prišli cédečka, a kazety sa už tak dobre nepredávali, navyše s tým bolo veľa roboty. Nemohli sme naraz aj hrať, aj distribuovať kazety, a tak sme sa rozhodli iba pre hranie.


VP: Kedy sa zmenil Atman na Karpaty Magiczne a prečo?


Marek: Na konci deväťdesiatych rokoch prišla do našej skupiny Anna a zároveň sme začali viac cestovať do zahraničia - vystupovali sme vo Švajčiarsku, Taliansku, Nemecku... Ďalšia platňa Atmanu už vyšla s Annou, ktorá hrala na gitare a spievala svoje skladby, no a na šnúre sme to riešili tak, že ja som hral s ňou a Atman hral celkom iný program. Bolo vtedy nielen veľa práce, ale aj veľa rozličných napätí, lebo z Atmanu sa už pomaly stávala "supergrupa", stále častejšie nás pozývali hrať na všelijaké festivaly, a aj sme začali hrať tak trochu festivalovo - to znamená, že tá experimentálnejšia a intuitívnejšia stránka našej hudby sa začala kamsi vytrácať. Mne veľmi záleží na hudbe, v ktorej je veľké percento improvizácie, kde sa skutočne hrá, a my sme vtedy začali stagnovať, lebo kolegovia chceli hrať rovnakú hudbu, s akou sme začínali, zatiaľ čo my s Annou sme chceli hrať niečo nové, niečo iné. A tak vznikli Karpaty Magiczne, to je náš projekt, naše autorské dielo - to znamená, že my dvaja sme autormi hudby, nehráme hudbu nikoho iného, s nikým sa nedelíme, sme stopercentní egoisti (smiech) a kto s nami hrá, musí sa zmieriť s tým, že hrá to, čo chceme my.


AN: V Magických Karpatoch sme na rozdiel od Atmanu začali dosť intenzívne používať aj elektroniku. Nahrali sme dve platne, ktoré sú v podstate celé elektronické (Baltyckie szepty a Denega - pozn. VP), s tým, že dávame prednosť elektroakustickej hudbe. S týmito dvoma platňami sme veľmi spokojní. Oboch nás fascinujú zvuky, aké používa napríklad nórska skupina Origami Arktica, a radi používame elektronické efekty. Mne sa zdá, že delenie hudby na akustickú a elektronickú je v dnešnom svete už prekonané.


MS: Doma často počúvame experimentálnu hudbu kríženú s elektronikou, akurát si nemyslíme, že by bolo dobré hrať výlučne na elektronických nástrojoch. Elektroakustika je pre nás lákavejšia, okrem iného aj pre to, že sme s Annou veľa cestovali a máme doma veľkú zbierku hudobných nástrojov z celého sveta, s výnimkou Afriky – najmä z Austrálie a z Ázie. A to sú nástroje s takými akustickými vlastnosťami, ktoré je veľmi ťažké napodobniť na nejakej krabičke. Bývame v starom dome, ktorý má dvesto rokov a je v ňom skvelá akustika – možno aj preto máme trochu inak nastavené uši.


VP: Takže elektroniku teraz používate pri každom koncerte?


MS: To nie, občas hrávame aj úplne unplugged, ale len na takých miestach, ktoré sú pre nás akusticky zaujímavé. Zaobídeme sa aj bez elektriny, aj keď ju veľmi radi používame. Napríklad keď hrám na fujaru, môžem na ňu zahrať bez akýchkoľvek efektov, ale mám rád aj to, keď sa k tomu pridá nejaký delay - je to úplne iný spôsob hrania, no dokáže mi urobiť rovnakú radosť ako čisto akustické hranie. S Atmanom sme hrali iba čisto akusticky, nemali sme žiadnu elektroniku, a tým sme sa odlišovali. Priznám sa, že to bola tak trochu aj moja ideológia. O klávesoch ani nehovorím, to by bol koniec! A tiež je pre nás typické, že zámerne nepoužívame bicie. Máme radi rozličné perkusie, ako je tabla, djembe, atď., no nemáme radi bubny, pretože potom sa nepočujeme. Je to len holý rytmus – páči sa nám takáto hudba v podaní niekoho iného, ale sami tak nehráme. Sústreďujeme sa hlavne na elektroakustické veci a v poslednej dobe sme sa začali zaujímať aj o nahrávanie zvukov okolia – field recordings. Cestujem občas s diktafónom alebo s digitálnym magnetofónom a nahrávam všetko, čo sa mi páči – napríklad aj zvuky zo Slovenska, alebo z Nepálu. Neskôr k takýmto nahrávkam v štúdiu dorábame hudbu.


VP: Vlani v marci ste absolvovali mesačné koncertné turné po USA – ako ste sa k tomu dostali?


MS: Už na konci deväťdesiatych rokoch, ešte ako skupina Atman, sme získali kontrakt na jednu platňu v sanfranciskom vydavateľstve Drunken Fish Records, distribúcia Revolver. Platňa sa volala Personal Forest a podľa mňa to bolo to najlepšie, čo kedy Atman nahral. Odvtedy spolupracujeme s týmto vydavateľstvom a distribúciou. Keď nám vyšli prvé recenzie v časopise The Wire, začalo sa nám viacej dariť. Dostali sme pozvánku na turné po USA a precestovali sme skoro celú Ameriku, hrali sme na takých miestach, kde predtým nehrala žiadna poľská skupina. Mali sme skvelú trasu, lebo sme v podstate cestovali od jedných priateľov k druhým, boli to normálne koncerty pre normálnych ľudí, ktorí chodia do klubov – nie pre poľských emigrantov. Z poľskej komunity sa na nás prišlo pozrieť len zopár ľudí, keď sme hrali v New Yorku. Celý mesiac sme jazdili po Štátoch a to nám dalo strašne veľa, lebo sme zistili, že ľudia tu naozaj majú radi hudbu, že sa o ňu zaujímajú, a že nás dokonca poznajú. To bol pre mňa zvlášť silný zážitok, lebo v Poľsku sme síce hrali celé roky, ale nikto sa o nás nejako špeciálne nezaujímal - v Amerike sa ukázalo, že sú tam v predajniach naše platne, robili sme rozhovor pre sanfranciské rádio KFJC, nahrávali si naše koncerty. Boli sme tiež v sídle Revolveru, o ktorom sme mali informácie, že je to taká malá alternatívna distribúcia. Tak sme si mysleli, že to budú nejakí traja-štyria ľudia v prenajatom byte, ktorí podobne ako to býva zvykom v Európe, posielajú poštou balíčky s platňami. Zrazu vysvitlo, že je to veľká hala, do ktorej vchádzajú nákladné autá, a rozvážajú odtiaľ samé alternatívne platne, žiadnu komerciu. Je tam štvorposchodová budova, v ktorej pracujú ľudia za počítačmi desať hodín denne a na najvyššom poschodí je chill-out s indickou hudbou, divánmi a saunou, kde sa odpočíva. A tomu všetkému sa vraví „malá americká distribúcia“. Ich úspech spočíva v tom, že si dávajú naozaj záležať na tom, s kým pracujú, s akými labelami a navyše robia veľmi premyslenú a cielenú distribúciu.


VP: Ešte by ma zaujímalo, prečo nazývate skupinu Karpaty Magiczne projektom?


MS: Projekt je to preto, že lebo nezaoberáme iba hraním, ale napríklad píšeme články a študujeme fenomén “karpatskosti”. Chceme prísť na to, prečo sa cítime lepšie na Slovensku ako v Sliezsku, či vo Varšave. Existuje niečo, čo nás oveľa viac ťahá sem, nielen tunajšia hudba. Je to možno preto, že Slovensko je najkarpatskejšie zo všetkých karpatských krajín - viac ako sedemdesiat percent jeho územia tvoria Karpaty, zatiaľ čo v Rumunsku je to sotva päťdesiat percent. Navyše Slovensko je najbližšie k Poľsku. Preto sme sa sústredili najmä na slovenskú a poľskú časť Karpát. Mám aj taký súkromný projekt, ktorý sa týka pastierskej fujary. V Poľsku totiž doteraz nikto nepoznal fujaru, a tak sa snažíme, aby Poliaci viac spoznali tento nástroj. Prichádzajú k nám ľudia, ktorí sa môžu naučiť hrať na fujare, alebo si ju len poobzerať, máme malú galériu, v ktorej robíme workshopy, učíme sa vyrábať fujary z bazového dreva. Takže to je tá časť našej činnosti, ktorá má tiež niečo spoločné s muzikou, ale neodohráva sa priamo na scéne. A projekt je to preto, lebo je v tom zapojených veľa mladých ľudí, ktorí sa stále viac zaujímajú o tento nástroj, píšu nám maily, kde si môžu fujary kúpiť, a pod. Dokonca sa mi zdá, že v Poľsku začína byť teraz slovenská hudba: fujara, koncovky, atď. tak trochu módna – dúfam, že aj naším pričinením. Navyše na každej platni máme nejakú skladbu, kde sa objavuje fujara – na tej najnovšej je napríklad Annina skladba, ktorá vychádza z tradície slovenských trávnic a ja hrám na fujare, na predchádzajúcej, ktorá vyšla v Amerike, takisto hrám na fujare. Máme dvoch priateľov hudobníkov vo Švajčiarsku, z ktorých jeden hrá na didžeridu a druhý na fujaru – je to superorigálny zvuk! O slovenskej koncovke si myslím, že to môže jeden z najstarších hudobných nástrojov na svete. Aj fujaru považujem za mimoriadne originálny a výlučne slovenský hudobný nástroj - nikde neexistuje nič podobné. A tak keď mohli austrálske didžeridu alebo indický sitár urobiť takú “kariéru”, chcem docieliť, aby bolo každému jasné, že ak niekto povie fujara, aby si pod tým všetci predstavili Slovensko, alebo prinajmenšom stred Európy. Nazdávam sa, že v priebehu takých dvoch-troch rokov to bude rovnako známy nástroj ako sitár a didžeridu. Som o tom presvedčený. Už teraz je veľa ľudí, ktorí hrajú na fujare: vo Švajčiarsku, v Amerike, aj Nemci vo veľkom kupujú fujary. Časom sa určite fujara objaví v rozličných nahrávkach a prvým znamením úspechu bude, ak niekde vo svete vyjde sampler, na ktorom budú výlučne skladby, kde je použitá fujara.


VP: Teraz sa z Karpát presuňme do Indie. Anna, ty si v poslednej skladbe vášho koncertu dosť dlho spievala štýlom, ktorý pripomínal klasický indický spev – študovala si v nejakom ášrame, alebo ako si sa to naučila?


AN: Nie, neučila som sa v ášrame, jednoducho počúvam veľa klasickej indickej hudby, a toto bol tak trochu citát. Chcela by som sa tak naučiť spievať, ale to je úplne iný druh spevu. U nás je to tak, že ak sa človek naučí spievať vážnu hudbu, tak neskôr nemôže spievať džez – nedá sa to, pretože je naučený na úplne iný druh interpretácie. To isté platí aj pre indický spev – ak sa človek naučí spievať takým štýlom, neskôr už inak nevie, lebo ide o celkom iný spôsob tvorby tónu. Ja som sa to naučila do značnej miery tak, že som jednoducho počúvala a napodobňovala indické nahrávky. Ale ja by som chcela spievať rozličné veci, a preto netúžim po tom spievať iba v jednom úzko ohraničenom štýle. Toto bol konkrétne citát, v ktorom som chcela poukázať na to, že karpatský a indický spôsob spevu majú niečo spoločné. Ľudia v Poľsku si často myslia, že stredná Európa a India sú úplne odlišné miesta a zdá sa im, že indická kultúra je veľmi exotická. Ale to vôbec nie je pravda. Stačí vycestovať do Indie a presvedčiť sa na vlastné oči, že to nie je žiadna exotika.


MS a AN: V Nepále a v Indii sa vôbec necítime exoticky, tam sa cítime dobre, normálne, to skôr doma sa občas cítime exoticky. (smiech) Napríklad Janek, ktorý s nami hrá na tabla, nikdy nebol v Indii a navyše pochádza z dediny, ale sám sa naučil hrať na tento nástroj a myslím si, že je jedným z najlepších tablistov v Poľsku. Ale musí v ňom byť akási neviditeľná „indická žilka“, pretože sa správa úplne rovnako ako Indovia – k spokojnosti mu stačí málo, stále je pozitívne naladený, usmiaty, všetko je preňho v pohode – celkom ako indickí domorodci. A podobných ľudí stretávame aj na slovenskom vidieku. Na rozdiel od Poľska sú tu ľudia ešte vždy schopní obdivovať napríklad krásu prírody a neženú sa iba za materiálnymi statkami. Teraz už vieme, že keď ideme cez nejakú slovenskú dedinu, stačí sa ľuďom prihovoriť a všetko je v poriadku. A v Nepále to bolo rovnaké – tam bolo tiež dôležité sa s miestnymi porozprávať – o rodine, o deťoch… Na takéto zvyky už ľudia na Západe celkom zabudli – prestali počúvať jeden druhého, prestali počúvať prirodzené zvuky - a my sa snažíme oddialiť ten čas, keď tento zvyk definitívne zanikne aj v Karpatoch.

Vlado Potančok
(písané pre inZine)