Ešte pred dvoma rokmi bol Fink (vlastným menom Fin Greenall) autorom a producentom alternatívnej elektronickej hudby renomovaného labelu Ninja Tune. Keď po prvýkrát vytvoril niečo z celkom iného sveta - nahrávky akustických pesničiek, najskôr sa svojmu materskému vydavateľstvu ostýchal povedať, že ich nielen vyprodukoval a nahral, ale aj sám naspieval. A hoci Ninja Tune takýto žáner nevydávajú, v jeho prípade urobili výnimku. V roku 2006 vyšla prvá kolekcia jeho piesní Biscuits for Breakfast a vysvitlo, že Fink je nepochybne jedným z najoriginálnejších zjavov novej akustickej pesničkárskej vlny posledných rokov. Osobitá rozpoznateľná hra na gitaru, neošúchané texty bez klišé a pátosu, civilný hlas so zmyslom pre nuansy, vkusné aranžmány, v ktorých sa toho zdanlivo veľa nedeje, ale nechýba ani nota... Na jeseň minulého roka Fink vydal svoj druhý spievaný album Distance and Time. Hudobníka, ktorého donedávna poznala len úzka vrstva zasvätených poslucháčov alternatívnej hudby, dnes počúvajú nielen jeho fanúšikovia v kluboch a na festivaloch v Európe a USA, ale aj milióny ľudí v reklamnom spote Mastercard. Tá si pre svoju kampaň vybrala jeden z klenotov Finkovho nového albumu, pesničku This is the thing.
Pre všetkých, ktorí sa zamilovali do vášho albumu Bicscuits and Breakfeast, to bol čas neistoty: aký bude váš ďalší album... Vďakabohu, zostali ste na ňom tým istým, ale ešte lepším. Čo sa zmenilo pri nahrávaní Distance and Time?
Fink: Zmenilo sa to, že sme veľa cestovali – a spoznávali sme sa v dobrom aj v zlom. Mimoriadna skúsenosť, ale túžili sme sa vrátiť do štúdia. Hlavný rozdiel bol v tom, že na Distance som sa stal spevákom a autorom, zatiaľ čo na prechádzajúcom Biscuits som bol stále aj producentom, aj technikom. Tentokrát sme traja. Najväčšou zmenou bol producent, Andy Barlow, ktorého si možno pamätáte z kapely Lamb. Skvelý človek s úžasnou energiou – všetko sme nahrali za tri týždne, riadna šupa. Keď sme začali po prvýkrát pracovať na sete pre Distance nad Time, boli sme nadšení, že máme nový materiál, a trochu sme na to tlačili. Verím, že jedinou cestou, ako byť úspešný, je nesnažiť sa o to: to sa ľahšie povie, ako urobí, keď ste bez peňazí, ako sme boli my. Je to tak, že nový album sa rodil na pódiu, počas cestovania.
––––––––––––––––––––––––––––-
Od vašich fanúšikov občas počuť, že štúdiové nahrávky sú skvelé, ale ešte pôsobivejší ste na koncertoch...
Fink: Živé hranie je úžasne skutočné! A v akustickom triu neskutočne skutočné! Za nič sa neschováte. Po roku koncertovania nám to ide celkom dobre, takže si to naozaj užívame. Každý koncert je očividne iný, a nakoľko sa vydarí, môže závisieť od množstva faktorov, väčšina z nich je mimo pódia. Ale keď je plná sála, sebavedomie rastie, skúšame a prerábame veci pre každé vystúpenie. Takže keď prídete na koncert, je iný ako nahrávka. Aj tak všetko začína v akustickej verzii, takže koncert je vlastne návratom k tomu, ako každá pesnička pôvodne vznikla.
Na albume Distance, na rozdiel od predchádzajúceho, ste v skladbe Blueberry Pancakes použili aj elektrickú gitaru. Naznačuje to, že ju budeme u vás počuť častejšie?
Fink: Tam sme chceli trošku pritvrdiť zvuk. Väčšinu gitár na Distance som ale stále nahrával na mojej akustickej gitare cez pedále, efekty a všeličo, ale keď hráme naživo, nechceme všetko to vybavenie používať – čím toho máte viac, tým viac sa toho môže pokaziť. Blueberry Pancakes je vec, ktorú máme veľmi radi, takže sme ju chceli urobiť trochu viac rockovú, ale v akustickej verzii. ... Guy (basgitarista) si napchal do basy ponožku, aby dosiahol tlmený zvuk. Nechceme byť niečím, čím nie sme, nie sme herci, takže zvuk musí vyrásť z nás...
Ako spevák ste na Distance očividne uvoľnenejší a oveľa sebavedomejší v tom, ako narábate s hlasom. Cítite to tiež tak?
Fink: Určite sa teraz cítim viac vo svojej koži. Na albume Biscuits som si ešte nebol istý svojou novou úlohou, na Distance som už bol sebavedomejší a vyrovnanejší s konceptom, že som spevák: s niečím, čo robím iba dva roky. Čím viac koncertov sme urobili po vydaní albumu Biscuits, čím viac som po nich počul potlesk, tým viac som si hovoril: vlastne vieš spievať, ľuďom sa to páči. To vám dodá sebavedomie spievať viac, lepšie, výraznejšie, viac si dovoliť... Jediný problémom pre mňa ako speváka je, že všetko, čo rád robím, škodí môjmu hlasu. Takže koncertovanie znamená tieto veci si nemôcť dovoliť, čo je dosť nanič.
„Veci, ktoré nás rozdeľujú, ma udržujú nažive / veci, ktoré ma udržujú nažive, ma robia osamelým“ spievate v pesničke This is the thing, ktorá by mala poputovať rovno do siene slávy pesničiek o nevydarenom vzťahu. Čo bolo podnetom k oveľa osobnejším textom než na predchádzajúcom albume?
Fink: This is the thing nie je nevyhnutne o nevydarenom vzťahu... je viac o snahe vysvetliť niekomu, prečo musím robiť to, čo robím, a že v istom zmysle nemám na výber. Textovo boli mnohé momenty na Biscuit opatrnejšie, a stále som veľmi chcel hovoriť o sebe čestne a otvorene, ale byť trošku trúfalejší. Ako som povedal, žiaden z nás nevie dobre klamať, takže sa k veciam musíme snažiť stavať čestne, inak by sme to nemohli zaspievať alebo zahrať. Napríklad taká príhoda s Blueberry Pancakes, spievam tam „už nekupujem javorový sirup v ASDA, ako som to robil“... Vravím si: dočerta, ani Američania to nepochopia, a už vôbec to nepochopí nikto v Európe, mal by som to zmeniť na niečo všeobecnejšie. Ale potom som si povedal, kašľať na to, ja tomu rozumiem, a to je jediné, na čom záleží.
––––––––––––––––––––––––––––-
V súčasnej novej vlne akustickej hudby ste rozpoznateľný gitarovým štýlom a zvukom vašich nahrávok. Harmonicky hráte veľmi úsporne, aj aranžmány sú také, napriek tomu sú vaše nahrávky zvukovo plné energie, napätia... Aká bola vaša cesta?
Fink: Môj otec je gitarista, jedného dňa som ho počul hrať tým perkusívnym štýlom Johna Martyna – a vtedy som si prvýkrát povedal: uha, údery a gitara, to by som mohol zvládnuť. Faktom je, že nie som skutočný gitarista. Jeden Holanďan, skvelý chlapík z 3voor12 (multimediálna platforma pre alternatívnu hudbu, pozn. autora) raz povedal, že moja hra je priamym predĺžením mňa - a mal pravdu. Nijako sa tým však nezaoberám, nemám žiadne vzdelanie, dokonca ani neviem, čo sú akordy – som to ja so šiestimi strunami. Že sa snažím mať svoj vlastný štýl, je nejakým spôsobom reakcia na milióny rodených gitaristov naokolo, ktorí dookola brnkajú stále tie isté blbosti. Našiel som si vlastné ladenie, ktoré sa mi páči, a naučil sa ho používať. Navyše, mám za sebou skúsenosť z elektronickej hudby, kde je prekračovanie hraníc a snaha byť originálny súčasťou hry, zvlášť u takého priekopníckeho labelu ako Ninja Tune. Tiež by som mohol veci zabrnkať s gitarou na krku a v kockovanej košeli, ale načo, veď Jack Penate to už robí brilantne. Radšej by som bol sofistikovanejší. Radšej budem Radiohead než Cold War Kids. Sú mi fuk single aj požiadavky rádií, kašlem na klišé hudobného priemyslu o tom, ako má byť spravená nahrávka. Jediná cesta, ako byť úspešný komerčne, je nesnažiť sa byť komerčne úspešný. Jediná cesta, ako sa vymaniť zo životného cyklu a dosiahnuť osvietenie, je nechať život bežať, nechcieť to, vtedy to dosiahnete...
Vám sa celkom darí. Počas jeden a pol roka ste vydali 2 albumy, hrali ste viac ako sto koncertov, urobili svoje prvé video k This is the thing, milióny ľudí počujú vašu hudbu v reklamnom spote Mastercard, po vydaní druhého albumu ste absolvovali množstvo povinných prezentačných akcií. Užívate si to?
Fink: Najradšej skladám a nahrávam. Propagovanie albumu je niekedy otrava... no ale úprimne: ak vám nejaký umelec povie, že lietanie do Paríža, Amsterdamu alebo New Yorku a poskytovanie rozhovorov ľuďom, ktorí si myslia, že vaša hudba je skvelá, že toto všetko je otrava, tak taký človek je naničhodný bastard. Jasné, veľakrát sa vás pýtajú tie isté otázky dookola. Ale občas stretnete niekoho, kto vám sprostredkuje niečo, čo nikdy nebudem vedieť: povie mi, aký bol jeho dojem, keď počul moju nahrávku po prvýkrát. Na promo šnúre koncom minulého roku v Taliansku som s basistom Guyom absolvoval štyri živé vystúpenia v rádiách, vystúpenie v obchode, dve živé televízne vystúpenia a jeden koncert – myslím, že sme za jediný deň zahrali 33 vecí. A pesničku This is the thing možnože aj desaťkrát, za jediný deň. Ale nevadí mi to, radi hráme naše pesničky, inak by sme to nerobili. Je príjemné cítiť, že vás majú radi, a aj hotely, v ktorých bývame, sú stále čoraz krajšie!
Na Slovensku boli vaši priaznivci smutní, že správy o vašom koncerte minulý rok v lete v Bratislave sa nakoniec ukázali byť iba fámami. Máme šancu vidieť vás niekedy aj na Slovensku?
Bohužiaľ, počujem to po prvýkrát. Ale v Bratislave som už bol. Prestupoval som tam, a keď som vystupoval z vlaku, seklo ma... totiž dievčina, s ktorou som cestoval, bola príliš nóbl, takže som niesol všetko sám: stan, varič, našu výbavu, šaty, všetko... V Bratislave som potom s tým chrbtom nehybne preležal tri dni. Posledný deň ste tam mali veľkú street party s veľkými obrazovkami, tuším ste sa vtedy oficiálne rozdelili či čo, fakt mega party to bola. Ale veľmi rád by som sa vrátil a hral u vás.
