Jeho prvý singel Children at Play mnohé predpovedal. Max Tundra je hravý, bláznivý, nepredvídateľný. A inteligentný. Navyše muzikant. A to nikdy nie je na škodu.
Či už pri tvorbe vlastnej hudby alebo pri remixovaní cudzích nahrávok sa Tundra zjavne riadi predovšetkým heslom: za žiadnu cenu (sa) nenudiť! Platí to v prípade debutového albumu Some Best Friend You Turn Out To Be (2000, Domino), remixov pre Mogwai či Janeka Schäfera či spolupráce s Kid 606. Hotové hody nám pripravil aj v podobe svojej novej platne Mastered By Guy at the Exchange.

Už prvé takty vás nenechajú na pochybách, že toto bude šialená jazda. Množstvo zmien tempa a rytmu a Tundrov vysoký (nie nepríjemný) hlas evokujú pocit, že Paul Simon sa musel zblázniť. MBGSTE je čosi ako veľmi zostručnený Daft Punk, Cassius a ako sa všetci tí francúzski diskokoši volajú. Pravidelnejšie pulzovanie ponúka najprv detroitské techno, neskôr akési merengue a la Beach Boys, a to všetko v rámci jedného sedemminútového tracku Cabasa.
Tundrova šikovnosť je zrejmá najmä z pesničiek kratších než poldruha minúty. Nie sú to len medzi hudobníkmi pomerne populárne vaty na zvýšenie počtu čísiel a zastretie faktu, že samotné skladby sú si podobné ako vajce vajcu. Sú to autonómne skladby, s maximálnym dôrazom na detail. Pre množstvo melódií a zvratov sú zaťažkávacou skúškou našej schopnosti vnímať všetko a rovnakou mierou. Nový poslucháč môže byť celkom zmätený: počas minúty počuje všetko to, čo iní rozťahajú na plochu svojej 10-ročnej kariéry.
Electrofunk Gondry vzdialene pripomína Bran Van 3000 a Momusa. Lysine je formálne bežná 4-minútová pieseň so slohami a refrénom a vokálom Becky Jacobs, Tundrovej sestry. Niečo medzi The Residents a Kelis alebo Destiny’s Child. Nie je celkom jasné, či si autor z takzvaného nu soulu robí dobrý deň, alebo ho miluje. Asi oboje. Zvuky sú, samozrejme, smiešne (potešia pamätníkov ZX Spectrum I fanúšikov Aphex Twina), no najmä nervózne bicie majú ďaleko k nekomplikovanému hojdavému klišé. Ako pilotný singel nového albumu Tundrovi síce útok na špicu hitparády neumožní, na tú sa však majster môže z výšky, keďže má všade vo svete vnímavé a vďačné publikum. A je príjemné, že po minuloročnom Wilsonicu sa doň môžeme počítať aj my.


Ako dlho ti trvalo nahrávanie krátkeho, ale mimoriadne úderného nového albumu?

Dokopy asi dva roky, čiže dlhšie, ako som bol zvyknutý. Hlavným dôvodom zdržania bolo, že som sa musel naučiť niečo celkom nové – písať texty. Predtým som nahrával výhradne inštrumentálne piesne. Ale môžem si za to sám, lebo som si vopred povedal, že si všetko čo najviac skomplikujem. Mám rád výzvy. Tak som si povedal, že urobím spievaný album s kvalitnými textami, čo vôbec nie je jednoduchá vec. Okrem toho už žijem v slobodnom povolaní a živím sa iba hudbou. V praxi to znamená, že väčšinou do úmoru telefonujem tým, ktorí si u mňa objednali remix, a nezaplatili.

Opäť si kompletnú produkciu albumu robil sám, alebo si tentoraz zavolal aj niekoho na výpomoc?

Znova som pracoval osamote. Len moja sestra Becky do niektorých piesní naspievala vokály. Všetky melódie aj texty som vymýšľal sám. Nedokázal by som v štúdiu spolupracovať s iným hudobníkom, lebo som typický šéf (smiech). Nedokážem sa pri tvorbe nikomu prispôsobovať.

Tvoj nový album je veľmi rôznorodý, rýchly, nesúrodý, ale predsa ako celok pôsobí vzácne kompaktne. Mal si výslednú koncepciu v hlave už na začiatku, alebo sa zrodila spontánne v procese nahrávania?

Pracoval som veľmi cielene, vedel som, čo chcem urobiť. Melódie sa mi v hlave rodia neustále, otázne je len to, či ich dokážem v nahrávke zachytiť tak, ako som ich počul v mysli. Verím, že platňa chvíľami znie, akoby vznikla improvizáciou, ale to je len zámerné klamlivé zdanie.

Svojou muzikou akoby si potvrdzoval známy výrok, že fetišom postmoderny je rýchlosť a zmena. Z tvojich platní a EP je zrejmé, že hudbu chápeš ako čosi neustále premenlivé, často postupuješ priam závratným tempom.

Presne tak. Podľa mňa je poslucháčom pri väčšine dnešného popu už v úvode piesne jasné, ako bude vyzerať celá. Nič ich neprekvapí. Vedia, kedy nastane bubnový prechod, alebo kde sa ozvú hi-hats. Pop je predpovedateľný. Ja sa snažím o pravý opak. Ideálne by bolo, keby pieseň pri každom počúvaní znela trocha inak a dalo sa v nej nájsť niečo nové.

Ako sa s takýmto prístupom cítiš medzi svojimi konvenčnejšími kolegami na súčasnej hudobnej scéne? Počúvaš vôbec pop-music?

Áno, ale prekáža mi, že ľudia sa boja riskovať. Tvorcovia aj poslucháči. Hlavne veľké vydavateľstvá už naozaj postupujú iba podľa marketingových výskumov a očakávaní cieľových skupín. Výsledkom je, že vzniká čoraz viac platní tvorených na istotu. Vopred je jasné, koľko kusov sa predá. Risk je vylúčený. Práve preto kapely ako Coldplay alebo Travis dosahujú taký obrovský úspech. Pritom ide o veľmi jednoduchú, až banálnu hudbu. Jediné, čo ma z dnešných hitparádových rebríčkov naozaj zaujíma, je súčasná podoba rhythm & blues. Za najlepších popových interpretov súčasnosti považujem Brandy, Kelis a Destiny’s Child. Pripadajú mi desaťnásobne inovatívnejšie ako celá ostatná produkcia dokopy. Snáď len Radiohead si dovolia podobné experimenty. Akoby v ostatných dvoch rokoch na scéne zavládla konformnosť. Mám dojem, že ešte pred dvoma rokmi major labels postupovali odvážnejšie. Problém je aj v tom, že recenzenti vo vplyvných denníkoch a časopisoch vzývajú jedine hudbu typu Coldplay a čokoľvek odlišné ignorujú. Je zvláštne, že kritici môj nový album označujú za veľmi komplikovaný, a pritom je v skutočnosti oveľa jednoduchší ako debut. Mám dojem, že hudobný vkus mainstreamu je čoraz infantilnejší. Akoby boli ľudia na odlišnú muziku čoraz menej pripravení…

Ako sa vôbec staviaš k počúvaniu hudby? Je to pre teba denná potreba, alebo skôr výnimočná záležitosť, lebo oveľa viac času tráviš produkciou vlastných skladieb?

Rozhodne nie som fanatický poslucháč noviniek. Doma počúvam hlavne staršiu hudbu. No priznám sa, nahrávanie piesní mi trvá veľmi dlho, takže príprava albumu si vyžaduje naozaj značný čas. Bežne na jednej skladbe v štúdiu pracujem mesiac I dva, väčšinou hlboko do noci. Snažím sa dodržiavať prísnu autorskú disciplínu a tvoriť pravidelne, denne.

Tvoje živé vystúpenia sú nápadité, hravé, humorné a dúfam, že to nevyznie ako klišé, keď poviem, že aj nezabudnuteľné. Ale zásadne krátke. Trvajú len 30 minút. Prečo?

Priznám, teraz som ich predĺžil na 40 minút (smiech). To mi momentálne pripadá ideálne. Uznávam, polhodina sa poslucháčom môže zdať predsa len primálo. Dôvodom na takúto dĺžku vystúpení je moja hrôza z toho, že by som poslucháčov nudil. Mám skúsenosť, že aj keď si idem pozrieť koncert jednej zo svojich najobľúbenejších skupín, ak hrá dlhšie ako hodinu, väčšinou sa začnem nudiť. Otravujem sa, premýšľam, čo robiť, všímam si viac, či je speváčka pekná ako to, či je jej spev dobrý a podobne. Živé vystúpenie by podľa mňa malo strhnúť pozornosť publika. Preto pri koncertoch takmer nerobím prestávky medzi pesničkami a celkom odmietam prídavky. Ako poslucháča ma vždy nudilo čakanie, či kapela znova vyjde zo šatne na pódium, alebo už nie. Pripadalo mi to hlúpe. Namiesto týchto zbytočných páuz by mohli skupiny zahrať ďalšiu dobrú skladbu.

Baví ťa hudba tvojich kolegov z click & cuts scény, laptop punk, micro-sampling a všetky tie ďalšie nové škatuľky pre súčasnú podobu žánrov ambient a electronica?

Ani veľmi nie. Z ostatného obdobia sa mi veľmi páčil iba Akufen, hlavne spôsob, akým vytvára groove. No vrcholne ma otravuje elektronická noise music a podobné žánre. Poslucháči si neuvedomujú, že pri dnešnej úrovni vývoja hudobných softvérov je tvorba tohto typu muziky neuveriteľne jednoduchá. Často na to tvorca vôbec nepotrebuje talent. Osobne mám často pri takýchto skladbách dojem, že vznikli v počítači automaticky po spustení funkcie „random“ (náhoda). Práve preto zásadne nepoužívam laptop Macintosh, ako všetci ostatní. Samozrejme, každý nech tvorí takú hudbu, akú chce. No štve ma ošiaľ okolo takzvaných hudobných „scén“, čo je označenie pre dvadsiatich ľudí, ktorí všetci robia takmer to isté. Podľa mňa je podstata hudby vo vytvorení vlastného štýlu, nie v opakovaní toho, ktorý už jestvuje. Ale v prevracaní žánrov naruby. Veľmi sa mi páči hitová nahrávka What About Us od Brandy. Je to šialene programovaná hudba, ktorá je v podstate určená pre deti. Ale v skladbách sú použité úžasne zvláštne rytmické inovácie a celok invenčne búra konvencie žánru rhythm & blues. Obdivujem tvorcov ako Brandy, ktorí sú trúfnu riskovať v rámci mainstreamovej hudby. Preto rešpektujem aj Radiohead, ktorí využívajú svoje slávne meno na občasné muzikantské experimenty. Prirodzene, netvrdím, že nás rhythm & blues spasí, väčšinou sú to infantilné piesne o Ježišovi a podobných nezmysloch, ale keď sa sústredíš na detaily produkcie, často objavíš skvosty.

Sú teda stereotyp a opakovanie úhlavní nepriatelia všetkého, čo vytváraš? Nemieniš napríklad obnoviť spoluprácu s labelom Warp Records?

S vydavateľstvami je to zakaždým veľmi komplikované. Všetky tie zmluvy, dohody, licencie, autorské práva a tak ďalej – samotný tvorca je z toho takmer vynechaný. To platí pre majors aj pre Warp. Na Warpe som vydal svoj prvý singel. Majitelia labelu boli nadšení a chceli so mnou pripraviť debutový album, no potom sa prestali ozývať, asi stratili záujem alebo čo, a tak som sa obrátil inam. V Domino Recordings mi vo všetkom vyšli v ústrety, čo ma veľmi potešilo. Chcem mať nad všetkým dohľad, aj obaly a web si robím sám a tu mi to umožňujú.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov s novou platňou.

Daniel Baláž, Michal Hvorecký