Zaujíma ma prekvapenie
Hudobník a skladateľ OREN AMBARCHI (1969) je zosobnením éry globalizácie. Mladý Austrálčan so židovskými koreňmi, ktorý vyrastal na pesničkách Beatles sa cez americký jazz postupne dostal až k japonskej nezávislej scéne. Za sebou má niekoľko cenných nahrávok a účinkovanie na renomovaných festivaloch po celom svete. Hrá na elektrickú gitaru, no veľmi neobvyklým spôsobom. V Bratislave sa objaví prvýkrát v stredu 9. mája, na sólovom koncerte v rámci cyklu Digitópia.




Ako by ste opísali vašu hudbu?



„Mám rád veci, ktoré dokážu poslucháča vtiahnuť tak, že zabudne na okolitý svet a plynutie času. Snažím sa pracovať s nápadmi, ktoré majú potenciál byť rovnako jemné ako energické. Občas sa mi ten kontrast podarí.“




Mnohí hudobníci tvrdia, že najväčší vplyv na nich mali nahrávky, ku ktorým sa dostali v mladosti. Čo ste počúvali vy?



„V detstve u nás doma zneli Beatles, Led Zeppelin a Jimi Hendrix. Od nich som sa naučil, že je dôležité vedieť kombinovať formu pesničky so zvukovými experimentami. Ideálnym príkladom sú nahrávky Beatles z posledného obdobia.“




Nepracujete s tradičnými melódiami, ale skôr s rôznymi bizarnými zvukmi a veľkými časovými plochami. Ako ste k tomu dospeli?



„Môj dedo mal v Sydney second-hand, kde sa dali nájsť neuveriteľné veci. Chodieval som k nemu každý štvrtok a on mi vždy povedal: Zober si, čo chceš! Raz som si vzal album Yoko Ono Fly. To bol teda riadny šok pre šesťročného chlapca! Časom sa mi to zapáčilo a otravoval som s tým všetkých okolo.“







Vo vašich skladbách cítiť znalosť jazzových postupov. Zaoberali ste sa jazzom?



„Dedo mi raz venoval album Iron Maiden, ale netušil, že vnútri je zabudnutá platňa Milesa Davisa Get Up With It. Tá ma úplne dostala. Od nej som sa dostal k Johnovi Coltraneovi a free jazzu. Študoval som nahrávky. Myslím, že oveľa zásadnejšie ma však ovplyvnila európska scéna improvizovanej hudby a japonskí nezávislí tvorcovia. Zrazu som zistil, že hudba sa dá robiť úplne inak! Improvizovanie počas celého koncertu, využívanie lacnej elektroniky a nehudobných zvukov alebo zmysel pre humor - to mi dovtedy v hudbe dosť chýbalo.“




Aká dôležitá je pre vás improvizácia?



„Veľmi. Na sólových koncertoch sa vždy snažím nájsť rovnováhu medzi improvizáciami a pripravenými hudobnými štruktúrami.“




V čom je zásadný rozdiel medzi hraním naživo a štúdiovou prácou?



„Keď idem do štúdia, väčšinou mám len pár hmlistých nápadov. Začnem niečo hrať a ak sa z toho vyvinie zaujímavá pasáž, navrstvím na ňu ďalšie.“




Tento prístup sa však nemusí vždy vyplatiť, nie?



„Riziko tu vždy je. Zaujíma ma však moment prekvapenia a ten sa najlepšie dosahuje práve takto.“




Ponúkate vydavateľom svoje nápady, alebo sú iniciatívni oni?



„To je rôzne. Pre britskú firmu Touch som zatiaľ nahral dva albumy, dlho sme o tom diskutovali a množstvo materiálu som pripravil najskôr doma. Ostatní majú záujem skôr o záznamy živých koncertov alebo improvizácií s hudobníkmi, ktorých mi často sami navrhnú.“




Keď človek počúva vašu hudbu, asi by mu nezišlo na um, že väčšinu zvukov vyludzuje elektrická gitara. Znie to dosť neobvykle, ako to robíte?



„Modifikujem zvuk gitary väčšinou veľmi lacnými doplnkami, niektoré sú vlastnej výroby. A staršie typy efektových pedálov sa snažím používať spôsobom, aký ich tvorcovia asi neplánovali.“




Na Slovensku budete mať koncertnú premiéru. Čo viete o našej krajine?



„Musím priznať, že takmer nič. O to viac sa však na Slovensko teším!“




Oliver Rehák
[5. 5. 2003]