fenomén no-man



Rastúca priepasť medzi experimentálnou a popovou hudbou vytriedila umelcov, ktorých hudba nekopíruje slepo módne trendy, ale prezentuje vlastný hudobný názor, a ktorú síce nemusíte oceniť na prvé počutie, ale s každým ďalším sa vám vrýva do hlavy, do srdca a postupne vás opantá. K neveľmi početnej skupine hudobníkov, ktorých tvorba od začiatku zodpovedala danej charakteristike a napriek tomu, alebo možno práve preto neboli a nie sú v centre záujmu médií, patria Angličania Tim Bowness a Steven Wilson, ktorí spolu pod názvom No-Man už pätnásť rokov nekompromisne skúmajú pestrú škálu hudobných prístupov a štýlov.

No-Man boli v minulosti najčastejšie prirovnávaní ku kapelám Talk Talk a Japan, s exčlenmi tej druhej pomerne intenzívne spolupracovali a stále spolupracujú. Dnes ich možno zaradiť vedľa Davida Sylviana, Sigur Rós či Beth Gibbons. Ich hudba tvorí prienik medzi experimentálnym popom, súčasnou elektronikou, komorným jazzom a novou klasikou, je melancholická a zároveň povznášajúca.

V rozhovore s Timom Bownessom prinášame prierez kariérou kapely od jej počiatkov až po súčasnosť.

* Kedy ste sa začali seriózne zaoberať hudbou a čo formovalo váš záujem o ňu? Mali ste niekoho blízkeho, kto Vás viedol k hudbe?

Intenzitu môjho záujmu o hudbu a zrejme I spôsob, akým ju robím, nepochybne formovali moje adolescentné traumy. Pravidelne som sa začal zaoberať hudbou medzi 13tym a 16tym rokom, čiastočne ako únik zo spomínaných tráum. Bol som samotár, aj hudbe som sa venoval zväčša sám, až na pár kamarátov, ktorí sa občas pridali.

* Kedy ste sa stretli so Stevenom Wilsonom a ako začala vaša spolupráca?

Bolo to v roku 1987. Oslovil ma na základe nejakých recenzií mojej tvorby, ktoré mal, a požiadal ma o príspevok na kompilačný album, ktorý zostavoval. Párkrát sme spolu telefonovali a zdalo sa nám, že máme podobné nadšenie urobiť niečo nové.

* Aké boli začiatky No-Man? Akú hudbu ste vtedy počúvali a kto Vás v tom čase hudobne najviac ovplyvňoval?

Po prvom dni spolupráce sme zložili dve skladby - jednu extrémne noisy a tú druhú extrémne kľudnú. Akoby sme tým stanovili parametre hudby No-Man. Obaja sme mali ambíciu vytvoriť evolučnú kapelu, ktorá by jednak odpovedala súčasným technologickým inováciám, a zároveň by bola vyjadrením niečoho výsostne osobného a nadčasového.
V našich začiatkoch (1987-89) nás najviac ovplyvňovali Talk Talk, The Blue Nile, David Sylvian, This Mortal Coil, Bowie/Eno, Pink Floyd, Tom Waits súčasne s jazzom Milesa Davisa či speváci a pesničkári Nick Drake, Donovan a Sandy Denny. Potom sme objavili revolučný prístup amerických hip-hoperov ako napríklad Public Enemy a osvojili sme si tento štýl skladania hudby.

* S akými ideami (a ideálmi) ste vstupovali do sveta hudby a ako sa líšili od reality?

Vždy sme chceli prostredníctvom hudby nájsť samých seba a zdokonaľovať sa. Hudobný priemysel ale nezosobňujú ľudia, ktorí majú radi hudbu, a hoci toto nebolo veľké prekvapenie, fakt, že títo ľudia sú naviac v hudobnom biznise nekompetentní, bol pre nás šokom. S týmto vedomím je niekedy skvelé pomyslieť, že sa nám v hudbe podarilo toľko vecí.

* V časoch, keď ste vydávali pod značkou One Little Indian, mali ste viacero rebríčkových singlov a pred sebou sľubnú kariéru. Čo bolo dôvodom Vášho rozchodu s týmto labelom?

Boli chvíle, keď ste vaše rozhodnutie ľutovali?

Firma I náš vtedajší manažér permanentne skúšali dotlačiť nás k tomu, aby sme robili hudbu, akú sme nechceli robiť. V dôsledku toho sa z nás paradoxne stali ešte väčší idealisti. Napokon sme odišli, pretože výhody neustále klesali, termíny sa neustále posúvali a my sme dospeli k záveru, že bude lepšie spojiť sa s malým labelom, ktorý by mal skutočný záujem o hudbu, ktorú robíme. Určite že mi chýbajú väčšie výhody a lepšia distribúcia, ktorú No-Man vtedy poskytovala firma One Little Indian, no nespomínam si, že by sme odchod z vydavateľstva niekedy ľutovali.

* Ako podľa vás vyzerá hudobný biznis dnes?

Stal sa ešte cynickejším a posadnutejším peniazmi a imidžom. To, čo kedysi tvorilo iba súčasť hudby, v nej dnes dominuje. Iróniou je, že nárast počtu hudobných staníc v TV a rozhlase v skutočnosti znamená priestor pre menej hudobníkov a hudobných štýlov. V súčasnosti veľké labely držia hudobný priemysel v rukách viac ako kedykoľvek predtým.

* V čase, keď som sa zoznámila s hudbou No-Man, bol jej členom okrem vás dvoch aj huslista Ben Coleman. Aj skladba Days In The Trees sa stala akýmsi kultom pre vašich priaznivcov nielen pre jej skvelú kompozíciu a dojímavý text, ale tiež vďaka excelentnému husľovému sólu. Priznám sa, že mi husle vo vašej ďalšej tvorbe dosť chýbali. Neľutovali ste Benov odchod?

Ben bol skvelý a jedinečný huslista, ale bolo veľmi ťažké a tiež dosť obmedzujúce skladať hudbu s neustálym ohľadom na husle. Mám pocit, že kapela sa posunula k lepším výsledkom a naša hudba dozrela, takže ten odchod neľutujem.

* Vrátim sa k Days In The Trees: nedá mi nespýtať sa, čo vás inšpirovalo k zloženiu tejto nádhernej skladby.

Myslím, že to bola kombinácia stresu z vtedajšieho nefungujúceho vzťahu a novej lásky, nádychu nového optimizmu a vonkajšieho tlaku…

* Na kľúčovom albume vašej minulosti, Flowermouth, spolupracovali členovia King Crimson Robert Fripp a Mel Collins. Ako došlo k tejto spolupráci a aké máte na ňu spomienky?

Od môjho raného teenagerského veku som bol priaznivcom King Crimson, a Steven takisto. Ale spoluprácu inicioval Fripp potom, čo si vypočul album Loveblows & Lovecries - napísal nám, že album je veľmi dobrý, ale bol by ešte lepší, keby na ňom hral aj on. Tiež mi doporučil Mela Collinsa. Obom - Robertovi I Melovi (podobne ako Benovi) kolovala v žilách hudba. Bol to veľmi príjemný čas pre obe strany, aspoň dúfam.

* Po dlhé roky spolupracujete v rôznych formách s ex-členmi kapely Japan Stevom Jansenom a Richardom Barbierim. Čo pre vás znamená tento vzťah?

Znovu, boli sme ich dlhoročnými fanúšikmi, takže pracovať s nimi bolo pre nás cťou. Obaja sú jedineční a talentovaní hudobníci, ktorí prispeli veľkým dielom ku kvalite viacerých projektov, na ktorých sme spolupracovali, a dúfam, že to bude pokračovať.

* Poznáte súčasnú tvorbu tria JBK? Aký názor na ňu máte?

Skutočne sa mi veľmi páčili najmä ich nedávne spolupráce Changing Hands (Steve Jansen/Richard Barbieri/Nobukazu Takemura) a Liquid Glass (Mike Karn/Yoshihiro Hanno).
Obe sú excelentnými príkladmi toho najlepšieho, čo kedy urobili, jemne aktualizovaného.

* Dočkajú sa Vaši fanúšikovia reedície raritného album Flame (Barbieri/Bowness)?

Minulý rok som pracoval s Richardom (nahrávali sme s talianskou kapelou Fijeri Group) a naplánovali sme reedíciu Flame na jeho desiate výročie, zrejme na labeli Third Stone.




* Vydanie vášho predposledného albumu Returning Jesus trvalo skoro päť rokov. Prečo?

Predovšetkým, nový album sme chceli vydať až vtedy, keď s ním budeme úplne spokojní. Hudba vo všeobecnosti a hudba No-Man obzvlášť znamená pre nás veľmi veľa a boli sme rozhodnutí vydať niečo, iba keď budeme cítiť, že je to hotové. V tejto fáze našej kariéry nie sme v stave vydať album iba preto, aby sme niečo vydali. Album musí pre nás niečo znamenať.

* Returning Jesus bol krátko po jeho vydaní vyhlásený za skutočný vrchol vašej doterajšej tvorby. Svojou intímnou atmosférou má však veľa spoločného s vaším najstarším albumom
((Speak)) - oba sú viac organické a poetické, zatiaľ čo predchodcovia posledných dvoch albumov - Wild Opera a minialbum Dry Cleaning Ray viac odrážali aktuálne hudobné trendy. Súhlasíte?


Je to presné. Opätovné nahrávanie albumu ((Speak)) nám umožnilo vrátiť sa k našim začiatkom, a hoci technológia sa zmenila, zistili sme, že stále máme veľa spoločného s nadčasovou spiritualitou hudby prvého albumu.

* Snáď najsilnejšia skladba albumu, pieseň Returning Jesus, má veľmi stručný text, ale akúsi magickú silu, ktorá vychádza z tých troch veršov… Čo ste touto skladbou chceli povedať?

Čiastočne je to metafora pre kapelu a hudbu a čiastočne je skladba o tom, čo by sa stalo, keby do tejto cynickej doby vstúpil nový spasiteľ. Jednoducho povedané, je to o tom, zostať verným svojej podstate o a nádeji, že ľudia pôjdu za tebou do tvojej zvláštnej krajiny.

* V týchto dňoch Vám vyšiel nový album Together We´re Stranger. Ak by ste ho mali prirovnať k tým predchádzajúcim, a špeciálne k Returning Jesus, akým smerom nastali posuny?

Nový album je ešte organickeším a odvážnejším vývojom emocionálneho teritória, daného albumami Returning Jesus či ((Speak)). Myslím, že opätovným nahrávaním prvého albumu a tvorbou Returning Jesus sme našli náš špecifický emocionálny a sónický priestor. Together We're Stranger rozvíja ďalej myšlienky, naznačené v skladbách ako Only Rain . Inštrumentálne album využíva viac akustických nástrojov, ako je u albumov No-Man obvyklé, ale nevybočil z rámca nášho zvyku experimentovať s možnosťami našej hudby. Sú tam tiež niektoré zaujímavé experimenty, čo sa týka štruktúry hudby.

* Ako prebiehala tvorba a nahrávanie?

Album sme začali nahrávať v októbri 2001, a hoci to bolo iba deväť mesiacov od vydania Returning Jesus, v skutočnosti to boli tri roky, čo sme so Stevenom naposledy skladali hudbu. Po trojročnej pause sme sa obávali výsledku, ale takmer okamžite vzniklo niečo zaujímavé a pre nás odlišné. Zatiaľ čo väčšinu piatich rokov prác na Returning Jesus zabrali prípravy aranžmánov a produkčných nápadov, tentokrát vznikalo všetko súčasne.

* Odkiaľ prišla inšpirácia? Album pôsobí pomerne neveselým dojmom…

Množstvo lyrickej inšpirácie prišlo rozpadom môjho dvanásťročného partnerského vzťahu, I keď myslím, že album je viac emocionálne ako konceptuálne či skutočne autobiografický. Bol som však prekvapený silou emocionálneho dopadu, aký malo ukončenie môjho vzťahu a to nepochybne poznačilo mnohé aspekty tohto albumu.

* Dá sa charakterizovať podstata Vašich albumov jednou vetou?

Pokiaľ Flowermouth bol o absencii a strádaní, ((Speak)) o hľadaní a Returning Jesus o trvaní, nový album je o vyrovnaní sa so stratou.

* Vo vašej hudbe je obsiahnutých veľa prvkov klasickej hudby. Viete si samých seba predstaviť ako tvorcov vážnej hudby?

Počúvame veľa klasiky, a myslím, že nás ovplyvnili najmä Arvo Part, Gorecki, Terry Riley a Steve Reich. Nemyslím, že by sme sa niekedy pustili do čistej klasickej kompozície, no ktovie…

* Zdá sa, že máte mimoriadne pozitívny vzťah k hudbe Nicka Drakea. Odkiaľ pramení?

V tejto hudbe je určitá dôvernosť a melancholická krása, na ktorú veľmi silne reagujem.

* Ktoré ďalšie osobnosti ovplyvnili váš hudobný charakter?

Miles Davis, David Bowie, Brian Eno, Peter Gabriel, Mark Eitzel, Brian Wilson, Lonnie Liston Smith… a mnoho a mnoho ďalších.

* Ktorá hudobná éra Vám je najbližšia?

Popovo-jazzová, od neskorých 60-tych do skorých 80-tych, I keď nás veľmi chytil aj nástup drum'n'bassu a trip hopu na začiatku 90-tych rokov. Osobne pre mňa bolo dôležité obdobie masívnych zmien na prelome 70-tych a 80-tych rokov (Laurie Anderson/Gabriel/Blue Nile/Sylvian/4AD atď.)

* Okrem No-Man máte obaja veľa ďalších aktivít - Steven vedie svoj paralelný život s kapelou Porcupine Tree a viacerými bočnými projektami, zatiaľ čo vy ste spolupracovali s
kapelou Samuel Smiles a pred časom ste vydali s ich členom Petrom Chilversom spoločný album California, Norfolk.


Hudba Samuel Smiles - i keď sme koncertovali s Porcupine Tree či Marillion - bola ovplyvnená fluidným jazzfolkom, aký hrali napr. Tim Buckley či John Martyn v kombinácii s Enovým ambientom.
Hudba, ktorú tvoríme s Petrom Chilversom, v mnohých ohľadoch priamo nadväzuje na ducha Samuel Smiles. Je to akási pokročilejšia a elektronická variácia toho, o čo sme sa pokúšali so Samuel Smiles. California, Norfolk je kombináciou speváckej a pesničkárskej intimity a elektronických zvukových plôch. Je to veľmi osobný album, ktorý do istej miery rozvíja to, čo sme s Richardom Barbierim zanechali na albume Flame. Celková atmosféra a konzistencia albumu znesie tiež porovnanie s novšou tvorbou No-Man.

* Za názvom Darkroom sa skrýva váš elektronický sólový projekt. Jednou z prvých prác bola hudba k dokumentu o pitve mimozemšťana z Roswellu.

Darkroom vznikol ako abstraktný hudobný doprovod k nemému filmu na filmovom festivale vo Francúzsku v roku 1996. Neskôr sme hrali na viacerých filmových akciách v Londýne a Cambridge. Je to improvizovaná elektronická hudba s množstvom efektov, postprodukovaná v domácom štúdiu. S nápadom robiť hudbu k spomínanému dokumentu prišiel môj priateľ Phil Ilson, ktorý má v Londýne filmový klub (The Halloween Society). Bola to zaujímavá práca.

* Ďalším projektom je spolupráca s nemeckými Centrozoon, s ktorými ste vydali spoločnú EP The Scent Of Crash And Burn.

Toto je snáď najbeatovejší projekt od čias raných No-Man. Centrozoon dovtedy robili skôr abstraktnú elektronickú hudbu. Hudba, ktorú sme nahrali spolu, spája zoslučkovaný background a tanečné prvky s prekvapivo koherentným prístupom k songu. Výsledok vyústil bizarne do niečoho výnimočne 'komerčného'. Napriek niektorým Markusovým a Bernhardovým beatom a zvukom som vytvoril niekoľko svojich najkompaktnejších popových melódií od čias raných No-Man!
V rámci Centrozoon sme tiež spolupracovali s Patom Mastelottom a Billom Munyonom (King Crimson), ktorí urobili excelentný album remixov. Ich produkcia a Patove bicie boli skvelé.

* Spoluprácou s kapelou Henry Fool prezentujete svoj záujem o neoprogresívny rock. Táto hudba žánrovo pomerne vybočuje z vášho rangu…

Myslím, že Henry Fool je prvý retro projekt, do ktorého som bol zainteresovaný. Začalo to, keď som sa spoznal so Stephenom Bennettom. Stephen je veľkým fanúšikom No-Man a stretol som sa s ním po koncerte Samuel Smiles. V tom čase som pracoval s Davidom Tornom a nahrávali sme v Stephenovom štúdiu. Hneď po dokončení sme začali nahrávať album s Henry Fool. Album bol niečo ako pocta prog/jazz/krautrockovým kapelám, ktoré nás kedysi nadchli pre hudbu. Hral som tam na gitaru a bolo to úplne odlišné od čohokoľvek, čo som robil predtým. Hlavný faktor, ktorý sa tiahol projektom, bola nutnosť emocionálnej zaangažovanosti a kreatívnej sily. Nechceli sme, aby to bola obyčajná paródia na danú éru a štýl. Toto je pravdepodobne najnepôvodnejší projekt, na akom som kedy participoval, ale zároveň jeden z najpríjemnejších.

* Nejaké ďalšie aktivity?

Nahrával som skladbu na remixovú EP pre sólový projekt Davida Torna SPLaTTeRCeLL, na ktorom spolupracujú o.i. Ryuichi Sakamoto či Dan The Automator (Gorrillaz). S Davidom sme dávno predtým diskutovali o spolupráci a EP Splattercell na to poskytla príležitosť - nahral som na ňu jednu skladbu, ktorá je do istej miery podobná materiálu Centrozoon.

* Nemáte pocit, že táto štýlová rôznorodosť a určitá nadprodukcia by mohla pôsobiť negatívne?

Dúfam, že nie. Skôr mám pocit, že fakt, že ja i Steven robíme také množstvo hudby s rozličnými hudobníkmi, skôr rozširuje hudobné hranice a umelecký rozsah No-Man.
Nemyslím, že by sme niekedy nahrali album, ktorý by bol iba reprodukciou predchádzajúceho albumu.
Určité projekty sú primárne emocionálne a iné sú zasa založené skôr na čisto experimentálnej či intelektuálnej hudbe. No-Man a Bowness/Chilvers má pre mňa silnú a nefalšovanú emocionálnu kvalitu, spojenú so zaujímavým prístupom k hudbe.

* Niekedy sa zdá, že Stevenova kapela Porcupine Tree je preňho prvoradá a odsúva jeho záujem o No-Man. Nie sú vaše bočné aktivity pre existenciu kapely nebezpečné?

Stále spolu skladáme a nahrávame, takže myslím, že to pre No-Man nie je nebezpečné. Určitým mínusom úspechu Porcupine Tree je nedostatok koncertov No-Man na podporu našich albumov.

* Ako u vás funguje vzťah medzi vopred pripravenou a improvizovanou hudbou? Mám pocit, že vašim ďalším projektom dovoľujete viac improvizácie v porovnaní s hudbou No-Man.

Je to tak, hoci improvizácia formou hosťujúcich hudobníkov sa objavuje i v hudbe No-Man. Táto má často pevné štruktúry a aranžmány, ale umožňuje improvizáciu na posúvanie možností štruktúry. V iných projektoch ako Centrozoon či Darkroom sa štruktúra skladby rozvíja čisto improvizovane.





* Podľa čoho sa so Stevenom rozhodujete, pre koho skladáte pieseň?

S No-Man i Centrozoon skladáme vždy spolu a je jasné, kam skladba pôjde. Hudba No-Man je prevažne tvorba dua a hudba Centrozoon tria, občas sa prelína tvorba medzi Porcupine Tree, Bass Communion a Bowness/Chilvers, od ktorých si No-Man niekedy niečo požičali. Ale v prevažnej miere sú jednotlivé skladby určené špecifickým projektom.

* Ako vyzerá váš proces tvorby skladby? Vzniká skôr melódia či text, alebo oboje súbežne?

Takmer vždy začínam melódiou. Dôležité pre mňa je mať najskôr kompletnú skladbu, takže obvykle skladám najskôr melódiu bez textu, ktorá funguje v emocionálnom kontexte songu. Až dodatočne k nej píšem vhodný text.
Občas som písal texty, ktoré som spieval na existujúce hudobné skladby, aby som dostal svoj hlas do rôznych rovín.

* Do akej miery vaše texty reflektujú váš osobný život?

Záleží na kapele či projekte a na tom, ako sa práve cítim, keď píšem text.
Niektoré texty majú veľmi silné osobné aspekty - napríklad na našom novom albume - ďalšie sú skôr neosobné momentky či príbehy (California, Norfolk) a iné zasa štylistické a jazykové experimenty (Centrozoon/Darkroom).
Tak či onak, občasné autobiografické texty nikdy nie sú celkom osobné a abstraktnejšie texty nikdy celkom neosobné. Všade nechám kúsok seba!

* Vaše texty naznačujú spisovateľský talent. Píšete alebo uvažujete o písaní básní, poviedok či nebodaj románu? Je možné, že sa niekedy objaví v kníhkupectve kniha od Tima Bownessa?

O tom pochybujem. Dosť veľa čítam a naozaj som veľmi prísny na to, čo napíšem, avšak nie som si istý, či je to hodné publikovania. V minulosti som napísal niekoľko poviedok a básní, ale v posledných rokoch som sa sústreďoval hlavne na texty No-Man, Centrozoon a Bowness/Chilvers California, Norfolk.

* Čo vás priťahovalo na Iris Murdochovej, že sa s jej menom spájajú dve vaše skladby?

Ak mám byť úprimný, nikdy som nebol veľký fanúšik tvorby Iris Murdochovej, hoci si myslím, že je významná a originálna. Text piesne Iris Murdoch Cut Me Down vznikol spojením fráz z jej knihy Talianske dievča s použitím 'cut up' techniky Williama Burroughsa. Text skladby Iris Murdoch Cut Me Up sme zobrali z jednej mojej krátkej poviedky.

* Odkiaľ pochádza sampel z detskej piesne v skladbe Iris Murdoch Cut Me Down?

Čestné slovo, neviem. Vysamplovali sme to z vysielania nejakého európskeho rádia bez toho, aby sme vedeli, čo to je.

* Kto sú teda vaši obľúbení literárni tvorcovia?

Predovšetkým Raymond Carver, Kurt Vonnegut, Jean Rhys, Harold Pinter, Douglas Coupland, TS Eliot, John Dos Passos, Elizabeth Smart.

* Aké sú vaše ďalšie nehudobné vplyvy: filmy a ich tvorcovia?

Pravidelne a veľmi rád chodím do kina a za posledné roky som mal najradšej filmy ako Magnólia, Memento, Prízračný svet, Amores Perros, V koži Johna Malkovicha, Za východom slnka, Amatér, Otvor oči, Americká krása.
Moji celoživotní filmoví favoriti sú ale filmy Manhattan, Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?, Mačka na rozpálenej plechovej streche, Jakubov rebrík, Kráľ rybár, Annie Hall, Absolvent, Modrý zamat, Taxikár, Billy Liar, Blade Runner, Kvapka medu.
Režiséri: Woody Allen, PT Anderson, David Cronenberg, David Lynch, Ken Loach, Hal Hartley.

* V jednej z verzií Days In The Trees ste použili úryvky z Twin Peaks. Poznáte poslednú tvorbu Davida Lyncha a čo o nej usudzujete?

Áno, poznám Lynchove filmy a jeho posledný, Mulholland Drive, sa mi veľmi páčil. Podľa mňa tento film je pre Hollywood to čo bol Blue Velvet pre americké malomesto.

* Späť k hudbe: ako sa vyvíjajú vaše koncertné aktivity? Bude šanca desať rokov od posledného koncertu No-Man vidieť vás hrať naživo?

Dúfam, že áno. Pomerne často o tom so Stevenom diskutujeme. Za tie roky sme mali veľa ponúk na koncerty No-Man.
V poslednej dobe som pravidelne koncertoval s Peterom Chilversom a Theom Travisom, a príležitostne som hrával s Centrozoon a Darkroom.

* Ako vidíte možnosť koncertu vo Východnej Európe, konkrétne na Slovensku?

Veľmi rád by som u vás hral, ak by to bolo možné. Je to časť Európy, kde som nikdy nebol a bolo by skvelé ju vidieť a poznať miesta a ľudí.

* Pred pár rokmi ste založili už druhý vlastný label Burning Shed. Aká je jeho filozofia?

Burning Shed je v prvom rade online label založený umelcami pre umelcov. Jeho ideou je, aby bolo možné v dobe, keď čím ďalej, tým viac dominujú korporácie, nahrávať mimomainstreamové albumy ekonomicky prijateľným spôsobom a predávať ich za prijateľnú cenu. Hlavným problémom je, ako dostať našu hudbu k ľuďom. Aby to bolo efektívne, treba na to dosť veľa peňazí. Z umeleckého hľadiska je ale Burning Shed darom z neba pre mnohých hudobníkov.
Väčšinu muzikantov na labeli vyberám sám a tiež píšem texty na stránku.
Chceme vydávať alternatívu k rastúcemu konzervatívnemu mainstreamu a umožniť slobodu tvorivosti bez reštriktívnych obmedzení pre komerčné ciele.

* Súčasná doba je charakteristická masovou hudobnou nadprodukciou. Čo by podľa vás nemalo hudbe chýbať, a naopak, čo by v nej nemalo byť, aby sa stala určitým spôsobom nadčasovou?

Nie som si istý, či čokoľvek je úplne nadčasové, keďže všetko je produktom doby, v ktorej to vzniklo, či to už ladí alebo nie s tým, čo je práve v móde.
Čo sa týka pop music či akejkoľvek inej hudby, myslím, že aby mala určitú trvalú kvalitu, mala by mať nejakú zaujímavý súbor myšlienok či nápadov, ktoré možno rozvíjať rôznymi spôsobmi (napr. hudba Pink Floyd, Steva Reicha, Roxy Music či Briana Ena, Stravinského, Satieho, Milesa Davisa alebo Velvet Underground), alebo emocionálne jadro, ktorý sa dotýka niečoho ľudského v každom z nás. To je zasa príklad Nicka Draka, Nico či Marvina Gaya).

* Aký je váš vzťah k elektronike? Čo si myslíte o vzťahu človek - stroj (prístroj) v hudbe? Kde je podľa vás hranica medzi využívaním a zneužívaním elektroniky?

Rád experimentujem so zvukmi a s možnosťami, ktoré v hudbe umožňuje technologický rozvoj, ale dôležitejšie sú pre mňa emócie a hudobná nálada. Myslím, že náš nový album predstavuje dobrý príklad, do akej miery môžu loopy a elektronická inštrumentácia zvýšiť hodnotu ľudského a emocionálneho výkonu.
Technologické možnosti by mali slúžiť hudbe, ale nikdy by nemali prevládať. To je môj názor. Zároveň však pripúšťam, že niektoré čisto elektronické skladby, napr. od Kraftwerk či Briana Ena, sú naozaj skvelé.

* Nie ste znechutený realitou showbiznisu, keď médiá bežne vyrábajú hviezdy z ľudí bez talentu?

Áno, ale jediné, čo môžem proti tomu robiť, je tvoriť hudbu, ktorá pre mňa niečo znamená a dúfať, že sa dotkne aj iných ľudí.

* Nedávno vyšla na labeli Hidden Art skvelá nahrávka The Fire This Time, prezentujúca vojnu v Perzskom zálive z opačnej strany, ako ju prezentovali svetové masmédiá. Aký je váš názor na skutočnosť, ako propaganda (z ktorejkoľvek strany) manipuluje s názormi verejnosti?

Médiá sú mocné a častokrát sú neobjektívnejšie a omylnejšie, ako by si ktokoľvek mohol predstaviť.
Nedávno som hral v Toronte práve v čase, keď vypukol SARS a treba povedať, že situácia, aká bola prezentovaná v svetových médiách, vôbec nezodpovedala tomu, čoho som bol priamo svedkom. Predpokladám, že to bol len spôsob médií, ako zaplniť priestor potom, čo zdanlivo skončila Iracká vojna.

* Vráťme sa radšej zasa k hudbe. Čo počúvate pre radosť, pokiaľ niečo počúvate?

Momentálne sa mi páči hudba islandských kapiel Múm a Sigur Rós.
Mám rozsiahlu zbierku CD, ktorá zahŕňa mnohých umelcov a hudobné štýly, a tiež mojich celoživotných favoritov, ako sú David Bowie, Miles Davis, Blue Nile, Steve Reich, Nick Drake, Alice Coltrane, Pink Floyd, Mark Eitzel, Mark Hollis, Joni Mitchell a Peter Gabriel. Za poslednú dekádu som mal najradšej hudbu Bjork, Portishead, Massive Attack, Goldie, Underworld, Jima O'Rourke a Lamb.

* Existujú hudobníci, s ktorými by ste v budúcnosti radi spolupracovali?

Brian Eno, Angelo Badalamenti, Mitchell Froom a množstvo ďalších.

* Ktoré z vašich piesní a albumov máte najradšej, a prečo?

Mám rád Riverrun zo ((Speak)) pre jej plynulosť a jednoduchosť.
Things Change (Flowermouth) a My Revenge On Seattle (Wild Opera) pre ich úprimné city.
Returning Jesus, pretože ma vzala niekam, kde som dovtedy nebol.
Things I Want To Tell You a Photographs In Black And White (Together We're Stranger) pre ich úprimnosť a čistotu.
Moje tri obľúbené albumy sú ((Speak)), Returning Jesus a Together We're Stranger.
Z bočných projektov je to California, Norfolk. Všetky pre ich intímny charakter a citovú hutnosť, čo mi je časom oveľa bližšie ako čisto experimentálne práce ako Wild Opera alebo Darkroom.

* V súvislosti s Vašou hudbou sa často používa prívlastok elegantná. Aké miesto má elegancia v hudbe?

Súdiac podľa britských a amerických rebríčkov, veľmi nepodstatné. Podľa môjho názoru elegancia hudbu povznáša.

* Niekedy sa zdá, že v tejto cynickej dobe pre poéziu ani emócie (nielen) v hudbe nie je miesto. Myslíte si, že No-Man mali žiť v inej dobe?

Je to možné, ale rovnako možné je, že naša hudba je produktom práve tej cynickej doby, v ktorej sme sa ocitli.

Soňa Weissová
júl 2003