"None of my pictures ever end up looking like me. Sometimes they look like the person sitting next to me. Sometimes they don't look like anything much. Sometimes they look like the photographer had the camera other way round..."
Amon Tobin, neznámy otec svetového off beatu. Angličan narodený v Rio de Janeiro. Neviditeľný, nenápadný, tichý. Človek, ktorý formoval tvár elektronickej hudby deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia vydal 15. októbra na labeli Ninja Tune svoj v poradí už štvrtý album. Prvý v dvadsiatom prvom storočí. Jeho názov možno znie čudne, avšak vystihuje to, čo sa Tobin svojou hudbou snaží dokázať. Nestačí sa len oslobodiť zo zajatia opočúvaných zvukov a rytmov, dostať sa von z víru klišéovitosti. Amon Tobin sa chce z toho "von" dostať ešte niekam ďalej. Niekam do vesmíru, niekam do nekonečného éteru. Von. Z von Kam? Odpoveďou je Out From Out Where.
Na Amonovi Tobinovi je zvláštne to, že človek vie aj nevie, čo od neho môže čakať. Len zriedkavo totiž sa nájde hudobník, ktorý dokáže sedem rokov v kuse niečím prekvapovať a pritom neodškriepiteľne ostať sám sebou. Skúšali to The Chemical Brothers, výsledok dopadol tak, ako dopadol. Amon Tobin je na tom o poznanie lepšie. Aký je teda album Out From Out Where v porovnaní so svojimi predchodcami Bricolage (1996), Permutation (1997) a Supermodified (2000)? Ťažko povedať. Úplne iný, úplne rovnaký.
V prvom rade je album oveľa vesmírnejší. Úvodná skladba Back From Space [01] evokuje predstavu mimozemských cestovateľov, ktorí opúšťajú svoju rodnú planétu. Použitý sample zo skladby Clauda Debussyho Clair de Lune sprevádzajú strašidelné zvuky a hukoty ako z Hviezdnych vojen, charakteristické jungle tamburíny a činely udávajúce rýchle tempo sa tiahnu celým albumom (zasvätencom sú známe už zo Supermodified). Back From Space prebúdza očakávanie, očakávanie niečoho neidentifikovateľného. Napríklad votrelca, ktorý vyskočí spoza reprákov. Namiesto neho však odtiaľ vyskočí raper MC Decimal. Verbal [02] nie je Tobinovým prvým experimentom s vokalistom, výsledok preto vôbec neznie zle, pri opakovanom počúvaní možno trochu nudne v porovnaní s inými jeho skladbami.
Po šantivom Verbale nasleduje zlovestný Chronic Tronic [03]. Predstavte si zvuk, aký vydáva pochodujúca armáda rozvášnených Zergov a máte to. Chronic Tronic - éterická melódia prehlušovaná nepravidelnými šuchotavými bítmi. Potom, čo mimozemská bitka utíchne, prichádza jeden z najkrajších motívov albumu. The Searchers [04] je track rovnako nepokojný ako celý album. Dejová línia: mimozemskí hľadači pokladu ukrytého kdesi na Blízkom východe narazili na stopu, ktorú rozrušene nasledujú. Basovú linku zaobstarávajú vysamplované violončelá, neznáme zvuky vychádzajúce z reproduktorov nepríjemne znekľudňujú. Výber samplov je geniálny, všetko sa do seba vlieva, zapadá, všetko so všetkým súloží.
Po necelých šiestich minútach strieda nepokoj ukľudnenie. Hey Blondie [05] pripomína idylku na Saturne alebo na Venuši. Brazílske jungle bíty sa zarezávajú do hukotu a piskotu, organová synkopa dokonale dopĺňa atmosféru. Mantrická downtempo melódia nesmie chýbať ani na jednom Tobinovom albume (spomeniem zopár: Keepin' it Steel, Nova, Easy Muffin, Cat People). Na Out From Out Where však už nenájdeme skladby nasiaknuté jazzom charakteristické pre Tobinovu ranú tvorbu. Takúto tendenciu bolo možno pozorovať už na albume Supermodified. "Bolo to mojím úmyslom, nechcel som sa totiž stať ľahko predpovedateľným," priznáva Tobin. Preto hoci Hey Blondie nie je Tobinovou klasickou noir jazz skladbou, patrí medzi jeho najsugestívnejšie slow-motion tracky.
Nasleduje track Rosies [06], znovu niekoľko pekných melodických zvukov, klasické bíty ako vystrihnuté z obdobia, keď Amon Tobin ešte dídžejoval pod menom Cujo - a opäť nastupujú netradičné gitary. Takou istou atmosférou sa môže pochváliť aj Cosmo Retro Intro Outro [07]. Precízna práca s nevypočítateľným zvukom, na ktorú je niekedy slovenčina (ale aj hocijaký iný jazyk) prikrátka. Psychedelická superchaotická tep zrýchľujúca Triple Science [08] preplnená bicími a pípavými zvukmi ako z nejakej vesmírnej videohry je v určitých chvíľach skutočne strašidelná. A práve po nej nasleduje možno najhrôzostrašnejší track celého albumu. Hádajte, čo znamená v angličtine znamená El Wraith [09]? To prvé vlastne nič, je to španielsky určitý člen. A to druhé? Duch, ktorý prichádza desiť umierajúceho, strašidlo, tajomný prízrak. Na začiatku nás uprostred tajomného hukotu jemne vystraší úpenlivý gitarový rif. Pomaly sa približuje a keď je už na dosah, nastupujú neúprosné tupé bíty. Nepríjemné, pravidelné, evokujúce kroky niečoho, čo možno ani nechceme vidieť. Hukot sa stupňuje, pridávajú sa sláčiky, gitarové sample evokujú atmosféru zapadnutej latinskoamerickej dedinky. El Wraith vymetá temné, pavučinou potiahnuté kúty Tobinovej mysle, ktoré poslucháč vlastne ani nemal v úmysle navštíviť...
Latinskú Ameriku opäť strieda orientálna téma. Proper Hoodidge [10] je odštartovaný pravidelným dutým bítom, pripomínajúcim údery bambusovou palicou austrálskych domorodcov, alebo bubnovanie popravčej čaty. Do neho je zakomponovaný melodický sample, ktorý vo mne evokuje atmosféru bagdadského trhoviska vystrihnutého z niektorého dielu Indianu Jonesa. Pridávajú sa aj Tobinove charakteristické hukoty, sykoty a dokonca aj zvonkohra, takže výsledný efekt je skutočne veľmi kvalitný - rozumej znekľudňujúci. Proper Hoodidge je azda jediný track z celého albumu, ktorým sú nadšení bez výnimky všetci recenzenti, mňa nevynímajúc. A na koniec albumu prichádza (už klasicky) útlm. Mighty Micro People [11] je pokojný rytmický track s kvalitne "prefiltrovanými" zvukmi, vhodný na ukončenie takéhoto nervy napínajúceho albumu. Upokojí, ale nevyženie z duše pochybnosti a záblesky určitej nevysvetliteľnej obavy...
Nový album Amona Tobina je vesmírny, tmavý a námesačný. Je v ňom ešte menej jazzu a ešte viac nepravidelných bítov ako na predchádzajúcom albume. Je znepokojujúci, ale nie desivý, dá sa počúvať aj pred spaním. V určitom ohľade je aj hypnotizujúci. Nesklamal, a to napriek tomu, že jeho vydanie sprevádzali možno až prehnané očakávania. Amon Tobin v Out From Out Where ostal sám sebou (mnohé zo spomenutých skladieb by pokojne zapadli aj do Supermodified či Permutation), no napriek sa posunul ďalej. Objavil gitarové rify, ktoré v kombinácii s brazílskymi jungle rytmami navodili tú správnu temnú náladu a celé to preložil niekoľkými vrstvami všelijakých neopísateľných šuchotavých, sykavých, pípajúcich, vŕzgajúcich a mľaskajúcich zvukov. A to je možno zo všetkého najdôležitejšie - Amon Tobin opäť raz dokázal, že so zvukmi sa stále oplatí hrať. Po experimentoch s vlastnými vygenerovanými zvukmi sa vrátil ku klasickému spôsobu samplovania, no neuspokojil sa s tým. Každý jeden sample "has been warped, filtered and fucked with it ", tak aby v konečnom štádiu vyzeral ako niečo, čo vychádza priamo z Amonovej hlavy. Preto je výsledok (ospravedlňujem sa za silný výraz) neopakovateľný.
Marilyn Manson je oproti Amonovi Tobinovi skutočne len "muppet in make-up, a children’s entertainer."
milan (30.11.2002)
zionmag