Od prvého kontaktu s väčšinou hudby No-Man nie je problém padnúť do jej osídiel a zamotať sa v nich navždy. Predpokladom je dostatok času a trpezlivosti, ako i jemnocit recipienta. Odmenou je nevšedný zážitok z popmusic.
Help Me Through These Bitter Days...
Dodnes som celkom nepochopil, prečo sa popri Shamen a Sugarcubes (respektíve Bjork) nepodarilo vstúpiť do širšieho povedomia poslucháčov aj ďalšiemu z koníkov nezávislej firmy One Little Indian, skupine No-Man. Možno je málo živočíšna, možno ťažko čitateľná. A možno sa jej do zvieracej kazajky biznisu chce o čosi menej , ako ostatným. Nič to ale nemení na skutočnosti, že už od roku 1989 (pôvodne pod názvom No Man Is On Island) prináša originálny pop s vlastným názorom a prvkami progresu. A dá vám pocit, že je tu len pre vás. Čo chcieť viac?
The Ascent To Your Heaven; Spending Days In The Tress…
Ak teraz neúspešne lovíte v pamäti, nič si z toho nerobte. Väčšina poslucháčov ku kyslému tanečnému hitu Only Baby (´93), komerčne vari najúspešnejšej piesni No-Man s charakteristickým „osudovým“ hlasom Tima Bownesa, zrejme nedokáže priradiť meno interpreta. Úspešnejší už budú tí, ktorých zaujal singel Days In The Trees (´91), kde sa zasnená dubová rytmika preplieta so zvonivou gitarou Stevena Wilsona a dramatickým husľovým motívom Bena Colemana, dnes už bývalého člena skupiny. Pieseň Days In The Trees vyšla v štyroch verziách, pričom ako ich označenia poslúžili mená obľúbených skladateľov vážnej a tzv. novej hudby – Ives, Mahler, Bartók, Reich. V tej štvrtej, ambientnej, počuť hlas Lary Flynn-Boyle zo seriálu Twin Peaks. Viac napätia už (hitparádový) pop neznesie.
V čase vydania Only Baby už jestvovali dve dlhohrajúce platne skupiny – Lovesighs – An Entertainment (´92) a Loveblows & Lovecries – A Confession (´93). Príliš veľký rozruch nevzbudili. Alebo, povedzme to radšej takto, nebolo jednoduché sa v nich vyznať tak, ako v pár minútových singloch. No-Man sú v tomto zmysle na tom podobne, ako Momus. Rozohrajú naoko banálnu popovú maškarádu s uchu lahodiacou melódiou, ale túto všakovak pokrútia, rozvinú a ináč (napríklad ostrým gitarovým či husľovým sólom) vzdialia bežnému uchu. A tam, kde harmónie ostávajú v „prijateľnej“ priamočiarosti príde šok vo forme verbálnej správy. Napríklad vyložená petshopboysovka Housewives Hooked On Heroin. No-Man to je Sartre, < >Bolan, Bret Easton Ellis i Drake. Tim Bownes znie chvíľami ako Donovan, chvíľami ako Billy MacKenzie. Sú to práve kontrasty pokoja, prívetivosti a experimentovania až vulgárnosti, čo nedovoľujú tvorbu No-Man odbiť decentným zívnutím.
Angel Gets Caught In The Beauty Trap
Skalní fanúšikovia No-Man sa na svojich internetových stránkach zhodujú v tom, že z horiaceho domu by si so sebou vzali tretí album Flowemouth (´94). Skupina ho nahrávala pod dojmom z experimentálnej platne dvojice < >Suzanne Vega/Mitchell Frooms 99.9 F°. Aranžmány sú bohatšie, muzikantské výkony artistickejšie (na albume počuť napríklad i gitaristu Roberta Frippa a speváčku < >Lisu Gerrard) a predsa ide o vari najkomunikatívnejší album No-Man. Prečo k nemu vydavateľ One Little Indian nerealizoval žiadnu promotion, je dodnes záhadou. A nová značka 3rd Stone Ltd. samozrejmosťou.
Flowemouth, ak nepočítame o niečo neskôr vydaný Flowermix (piesne No-Man tu remixoval napríklad Scanner), je zároveň zatiaľ posledný album, na ktorom sa skupina oddáva rezkým tanečným beatom. Neskôr tieto vytlačí záľuba v trip-hope, samplingu, ambientnom folku a džeze, ako máme možnosť sledovať priebežné preferencie na albume Wild Opera (´96) a CD zostavených z rarít, session-trackov a starších nahrávok (vrátane skvelého Speak). Už to vyzeralo tak, že pre množstvo svojich vedľajších projektov (všetky spolu s ukážkami nájdete na nižšie linkovanej internetovej adrese a niektorým sa mienime venovať formou recenzií) sa No-Man k ďalšiemu regulárnemu albumu nedostanú ďalších 5 rokov. Od februára 2001 je všetko ináč.
< >
Follow Me Down To Where I´ll Always Be
Od CD, z ktorého bookletu na vás zvedavo hľadia vystrihaný chlap neurčitého veku a mladík v tričku s logom elektronického labelu WARP by ste pravdepodobne očakávali všelijakú hudbu, len nie ambientný pop a viac akustický ako elektrický džez. Pomalé, maximálne stredné tempá, ostrý, konkrétny zvuk úsporných bicích hosťujúceho Steva Jansena (No-Man majú pre niekdajších členov skupiny Japan slabosť), hammondky, basa Colina Edwina (< >Porcupine Tree), trúbky Iana Carra a Iana Dixona, a niekoľko ďalších, vkusne a vzdušne naaranžovaných chuťoviek. Možno je trošku chybou, že album sa nesie v jednom duchu. Možno by svižný kus niekde uprostred zlákal ďalších poslucháčov. Ale možno by naopak rozbil celok a nastolil všetečné otázky, ako povedzme v prípade novinky domácich Free Faces. Returning Jesus si môžete v domácej diskotéke pokojne zaradiť medzi Laughing Stock od Talk Talk, Ágaetis Byrjun od Sigur Rós a nepomenovaný album post-japanovského projektu< > Rain Tree Crow. Určite ho z police niekoľkokrát vyberiete. Nie je až tak dobre, aby sme zavše nepotrebovali liečbu a la No-Man. Follow Me Down...
Album „Returning Jesus“ vydali No-Man 26. marca 2001 na značke 3rd Stone Ltd. a na Slovensku ho distribuuje Wegart. Rozhovor so skupinou prinesieme v blízkej budúcnosti.
Daniel Baláž
5D